1.)
" Spočiatku som bol úplne mimo viery v Boha. Rodičia boli pokrstení evanjelici, ale vôbec nežili svoju vieru. Babka síce tlačila na nás, aby sme chodili do kostola. Jej tlaky však vyvolávali doma len nepríjemnú atmosféru. Ja som k náboženstvu nadobúdal vnútorný odpor. Keď som počul niečo o Bohu, chytala ma totálna alergia.
Ešte aj v stredoškolskom prostredí som sa utvrdzoval v takom duchu, že viera je len výmysel starších pánov a babiek. Živil som v sebe predstavy, že viera je záležitosťou starých ľudí a rozprávkou pre malé deti.
Mám brata, ktorý študoval rozličné náboženstvá a filozofie, až sa dostal k evanjeliu. Niečo mi o tom rozprával a mňa to oslovilo. Zaujala ma hlavne jedna myšlienka: Čo bude potom, keď zomriem? A ďalej: Prečo vlastne žijem? S bratom sme si spoločne čítali evanjelium.
Predtým som rozmýšľal nad tým, či sa mi niekedy podarí spoznať zmysel života. A po tom prelome, keď som poznal Boha, som cítil, že už som ho našiel. Lenže som nevedel, že to bude tak rýchlo. Myslel som si, že potrvá niekoľko desaťročí, kým na to prídem. Alebo že to pochopím, až keď budem starý. Po obrátení som nabral takú úžasnú silu, elán. Cítil som, že Boh je so mnou a že ma vyslobodil z okov hrubozrnných slabostí, s ktorými som predtým zápasil.
Ďakujem Pánu Bohu, že mi dal toto si prežívať. Predtým som mal také kamenné srdce, dosť ťažkopádne. Nevedel som pochopiť Ježišovo utrpenie ani utrpenie iných."
2.)
" Mnozí z nás vyrůstali v křesťanské rodině a osvojili si náboženské zvyklosti dřív, než si vůbec stačili položit otázku, co to vlastně znamená být křesťanem. Jiní objevili křesťanství až jako dospělí, takže nejsou tolik v zajetí zvykovosti. A přece, i jim se může stát, že se život víry s celou svou novostí scvrkne na jakousi luxusní „půdní vestavbu", která má své přesně vymezené místo, ale mnoha oblastí praktického života se vlastně nedotýká. Někteří dokonce žijí své křesťanství tak trochu jako pohanské náboženství: vnímají Boha buď jako vzdáleného a vyvýšeného, jakoby na vrcholu vysokého kopce, který je třeba vlastními silami zdolat, aby se člověk Bohu přiblížil, anebo jako někoho náchylného k hněvu, koho je třeba si náboženskými úkony udobřit a naklonit. Potom jdou za Bohem z pocitu povinnosti a ze strachu, nikoli z lásky. A místo aby Bohu naslouchali, tak mu stále něco říkají; místo aby dali prostor jeho konání ve svém životě, sami se pořád snaží něco pro něj konat, ovšem stále s nepříjemným pocitem, že mu stejně nic lidského asi není dost dobré.
Naštěstí to nejsem na prvním místě já, kdo hledá Boha, ale Bůh, kdo hledá mě. On si mě již před stvořením světa zamiloval a vyvolil (srov. Ef 1,4-5), zápasí o mě, chce mi projevovat svoji lásku a stojí o mé přátelství, obětuje se za mě a čeká, až ho pustím do svého života. Podstata křesťanského života tedy nespočívá v tom, že chodím do kostela, že něco dělám nebo nedělám, že mám větší či menší povědomí o článcích víry. Křesťanství je vztah - osobní vztah Boha k člověku a člověka k Bohu, v Kristu Ježíši. Jinými slovy, je to vztah, do kterého nás uvádí Ježíš, vztah, který má sílu ovlivnit a utvářet celý náš život.
Jádra křesťanství se začínám dotýkat v okamžiku, kdy pochopím, že Bůh je ten, který si mě zamiloval, a kdy to prožiji na vlastní kůži. Když pochopím a prožiji, že Bůh je ten, který mě hledá, a zakusím, že jsme se konečně setkali. Když pochopím a prožiji, že Bůh ke mně mluví, zaslechnu jeho hlas ve svém srdci a začnu ho poslouchat. Je velmi důležité, abych ho sám za sebe do svého života, do svého srdce pozval a dovolil mu, aby byl nejen mým Spasitelem, který mě vykoupil svou krví, nejen učitelem, který mi říká, co je správné, ale také mým Pánem, jemuž patří celý můj život, všechno, co jsem a co mám. Když Pán volá k následování, může to na první pohled vypadat, jako by nám chtěl všechno sebrat. Bůh ale vždycky dává, a jestli po člověku chce, aby mu něco odevzdal, tak jenom proto, aby mu sám mohl dát něco lepšího. Povolání k následování je povolání k životu, k plnosti života: „Já jsem přišel, aby měli život a měli ho v hojnosti" (srov. Jan 10,10).
Je třeba se postupně stávat lidmi, kteří milují slovo Boží, protože v něm je pravda i život, protože se skrze ně setkáváme s živým Kristem. Slovo Boží, to není soubor povznášejících myšlenek, ale pokrm, mana, kterou Bůh dává každému na každý den. Staneme-li se lidmi, kteří skutečně naslouchají Slovu, začne Bůh měnit náš život. Zůstaneme-li v jeho slově, budeme vpravdě jeho učedníky (srov. Jan 8,31). Zůstaneme-li v jeho lásce, poneseme ovoce, které bude mít trvání pro věčnost (srov. Jan 15,16).
3.)
" Viete, žil som tradičným náboženským katolíckym životom. No bez toho, že by som mal osobný vzťah s Bohom - Ježišom Kristom. Jednoducho som chodil do kostola, pretože sa to má ako aj iné veci. No potom som prestal, pretože som v tom nevidel význam. No Ježiš si ma našiel sám. Začal som piť alkohol, fajčiť marihuanu, hašiš, beznádej, depky, no proste to, čo prežíva dnešný mladý človek. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že som viac bol opitý ako triezvy. A to som nemal ani 18 rokov. No bol to iba prejav niečoho hlbšieho, čo je v mojom srdci a to je hriech.
Môj najbližší kamarát onedlho uveril v Boha a začal mi o ňom hovoriť. O Jeho láske, ľudskom hriechu a Ježišovej obete na kríži za nás. O všetkom tomto som vedel, no vtedy som tie slova prvý krát vnímal ako pravdu. A nie ako nejaké prázdne reči, ktoré sa ma nedotknú. Uvedomoval som si svoj hriech. Vinu ktorá ma veľmi ťažila ...
"Teraz hovorte k Bohu. Boh sa vám chce dať práve teraz poznať." A to bol ten moment , kedy som Ježišovi odovzdal svoj život. Z môjho srdca vyšla prvá úprimná modlitba po rokoch. ,, Bože, ak si, daj sa mi poznať ". Vtedy som si uvedomil, že Boh je pri mne. Cítil som svoju hriešnosť a slabosť. Rany v duši, ktoré som si rokmi získal. Naozaj som vedel, že tam je Ježiš, ten, ktorý má moc vyslobodiť ma z toho. A dať mi skutočný život v plnosti. Plakal som a plakal. Ja, ktorý som predtým snáď plakal naposledy v detstve. Pretože v našej partii pankáčov sa hovorilo, že chlapi predsa neplačú. Aj to bol dôkaz jeho lásky ku mne.
Bol 27. január 2002. A Ježiš zmenil môj život. Ukázalo sa to, už v najbližších dňoch. Zrazu mi prestal chutiť alkohol. Na marihuanu som ani nemyslel. Skôr som stále viac cítil, že Boh chce, aby som sa postupne zmieroval z ľuďmi. Ktorým som za tie roky ublížil. "
4.)
" Jedného rána vo februári 1985, po bezsennej noci, jeden hlas v mojom vnútri mi povedal: „Vstaň, je čas, zomri mladý!" Pristúpil som k oknu s neodolateľnou túžbou spáchať samovraždu, aby som raz a navždy skoncoval s mojím utrpením. 6 poschodí podo mnou som videl ulicu a chystal som sa skočiť.
V mojom vedomí mi zrazu prebleskla hlavou jedna ochromujúca myšlienka: „Si si istý, že tvoje utrpenie sa skončí? Nepôjdeš náhodou do pekla?"
Násilne som zatvoril okno a v tranze som padol na kolená, kričiac celým srdcom k Bohu! Povedal som mu: Bože, neviem, kto si, neviem, či si Budha, Mohamed alebo Ježiš Kristus, ale obraciam sa na TEBA, ktorý si stvoril nebo a zem - ak existuješ, zachráň ma, vrúcne ťa prosím!
Moji rodičia počuli hluk a prišli do mojej izby. Našli ma v tranze a slzách. Nevedeli, čo robiť. Videl som môjho otca bezbranného a moju matku bezmocnú. Vyhlásil som mojej matke, že si nájdem iný byt, pretože náš dom bol posadnutý. Bol som psychicky vyčerpaný! Už niekoľko mesiacov som nedokázal spať.
V to sobotné ráno som vyšiel von a blúdil som po uliciach. Nejaká skupina kresťanov mi podala nejaký leták, ktorý som rýchlo skrkval. Potom som ich stretol znova. Vzal som si leták, aby som im urobil radosť, a pokračoval som svojou cestou.
Zrazu som nadobudol presvedčenie, že ten Boh, ku ktorému som volal, v to isté ráno mi dával schôdzku. Vrátil som sa po svojich stopách a povedal som človeku, ktorý mi podal leták: „Dobrý deň, pane. Volám sa Franck Alexandre, moja matka je kartárka, špiritistka atď... Volajú ma syn čarodejnice. Môj dom je posadnutý od pivnice až po povalu. Som obklopený „prízrakmi", obeť dotykov, počujem hlasy. Vzťah medzi mojím otcom a matkou je napätý. Moja malá sestra vidí v noci prízraky a kričí! Ja mám čierny opasok v karate, bijem sa na trhových slávnostiach... Máte pre mňa nejaké riešenie?"
Ten človek mi odpovedal: „Áno, si pod vplyvom prekliatia, ale Ježiš ťa môže oslobodiť." Otvoril Bibliu a prečítal mi jeden úryvok: Deuteronómium 18,10n: Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi.
Pri čítaní toho textu som bol presvedčený, že je to pravda. Prijal som pozvanie prísť na stretnutie v ten večer a tam som si uvedomil, že uprostred tých kresťanov je niekto mocnejší ako duchovia, ktorí ma obývali. Na konci stretnutia sa pastori modlili za mňa, vyzvali ma prosiť o odpustenie mojich hriechov a vyznať Ježiša ako môjho Spasiteľa a Pána. Vzápätí som mal videnie: videl som rieku, ktorá prúdila zo srdca Boha a prichádzala oslobodiť celé moje bytie. Počul som hluk reťazí, ktoré sa lámali, a zvuk dverí, ktoré sa otvárali. Zahalil ma obrovský nadpozemský pokoj a počul som hlas Ježiša, ktorý mi hovoril: „Ty si môj sluha. Vybral som si ťa, aby si zaniesol evanjelium národom."
Dnes som evanjelizátor a hlásam evanjelium v mnohých krajinách. Kázanie je sprevádzané mnohými zázrakmi. "
Existuje viditeľný svet a existuje aj neviditeľný svet. Či tomu veríme alebo nie, sme obklopení svetom duchov. Boh existuje, anjeli tiež, ale rovnako aj diabol a zlí duchovia. Títo zlí duchovia nám vládnu a ovplyvňujú nás, pretože sme oddelení od Boha. Sme oddelení od Boha kvôli nášmu hriechu. Ak sa kajáme a obrátime sa k Ježišovi, môžeme byť oslobodení z pôsobenia diabla a zlých duchov na náš život. Umierajúc na kríži Ježiš vykúpil naše viny, zmieril nás s Bohom, oslobodil nás z moci diabla a zlých duchov. Ježiš vstal z mŕtvych. Ježiš - a nikto iný premohol diabla. Ak veríme v neho - v nikoho iného - môžeme začať nový život, zvíťaziť nad hriechom a nad silami temnôt.
Diabol a zlí duchovia nás vedú do pekla - Ježiš nás vedie do neba. Je na nás dobre si vybrať. Satan sa chopil svojej moci, zvádza celý svet tak, ako zviedol klamstvami Adama a Evu a pritom všetko zvádza na milujúceho Boha a Ježiša Krista, ktorý pre vašu záchranu obetoval svoj vlastný život a skoro príde pre svojich verných vo veľkej sláve a moci. Boh nie je taký, ako ho cirkev predstavila, tyran dožadujúci sa odpustkov a vlastných zásluh k tomu, aby sme mohli byť spasený, či vyžívajúci sa vo večnom utrpení ľudí v horiacom pekle. Je to Boh lásky a milosrdenstva, ktorý stále trpezlivo čaká až vezmeme Bibliu - Jeho slovo a začneme Ho poznávať takého, aký skutočne je.
