Nechajte si zasielať novinky priamo do Vašej emailovej schránky. Stačí ak vložíte svoj email a stlačíte "prihlásiť".
1 Jn 3:1 - " Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho."

Email: jnkiraly5@gmail.com
Túžiš poznať Boha bližšie? Hľadáš mladý kolektív ľudí s ktorými by si študoval Písmo Božie a základné témy Biblie, zaujímavosti zo sveta, dôkazy existencie Boha v matematike, fyzike a vede? Pridaj sa k nám a študuj s nami Písmo! Stretávame sa na byte v piatok - nedeľa.
Pre ľudí, ktorí sa chcú zapojiť do evanjelizácie, ale nevedia ako, sme pripravili letáky pre verejnosť, ktoré si môžete stiahnuť a vytlačiť, prípadne šíriť ďalej.
Vyhľadajte si na tejto stránke frázu či slovo, ktoré neviete nájsť.
Vzhľadom k veľkému záujmu návštevníkov a obšírnemu obsahu témat tu nenájdete Apologetiku, Videá, Prednášky, Dokumentárne filmy a iné. Oveľa viac objavte na stránke zmensvojzivot.webgarden.cz.
Navštívte nás!
Objednajte si zdarma a nezáväzne knihu Veľký spor vekov od autorky Ellen Gould Whiteovej. Vyplňte do formulára Vaše kontaktné údaje a my Vám obratom pošleme knihu poštou na Vami uvedenú adresu. Kniha i poštovné sú úplne zadarmo.
Objednajte si zdarma a nezáväzne knihu Veľký spor vekov od autorky Ellen Gould Whiteovej. Vyplňte do formulára Vaše kontaktné údaje a my Vám obratom pošleme knihu poštou na Vami uvedenú adresu. Kniha i poštovné sú úplne zadarmo.
Získajte zadarmo jednu z najrozšírenejších kníh na svete "Veľký spor vekov". Dozviete sa o histórii, súčasnosti a tiež budúcnosti tohto sveta. Viac informácií nájdete TU.

O projekte          Objednať
cross-sunbeam.jpg
Zmena soboty na nedeľu - Sobota v Písme
- V tejto prednáške sa pokusim zhrnúť významné aspekty môjho bádania o zmene dňa odpočinku zo soboty na nedeľu v kresťanstve.
1920x1080_dragons-dragon-fantasy-artwork-hell-HD-Wallpaper.jpg
Bola som v pekle - svedectvo alebo klam? - Pravda o pekle
- Sú tieto zážitky biblické? Čo hovorí Písmo o pekle a večnom treste?
Img175228_Radiolarie_11.jpg
Evolúcia vs stvorenie - Datovanie a pôvod života
- Nič nevieme; my nevieme, ako vznikla prvá molekula, my nevieme nič o tom, ako vznikli prvé proteíny a vôbec, ako vznikla prvá bunka. Všetky zákonitosti, ktoré poznáme z chémie a molekulárnej biológie, vlastne hovoria proti teórii evolúcie.
6a00d83451d95b69e20133f57a49e9970b-pi.jpg
Mária, matka Ježišova a Biblia - Uctievať alebo neuctievať Máriu?
- Mária bola veľmi požehnanou a vzácnou ženou. Čo nám o nej hovorí Písmo v porovnaní s dnešným učením o nej?

Deje sa vo svete niečo zvláštne? Schyľuje sa k niečomu?

Áno, určite ! (641 | 80%)
Áno ! (70 | 9%)
Asi áno ... (33 | 4%)
Nie ! (19 | 2%)
Určite nie ! (15 | 2%)

Má väčší význam tradícia alebo Božie slovo?

Tradícia (20 | 3%)
Božie slovo (693 | 90%)
Neviem (19 | 2%)

Čo Vám v živote najviac chýba?

Viera (161 | 23%)
Odhodlanie (103 | 15%)
Sila (68 | 10%)
Nádej (15 | 2%)
Múdrosť (89 | 13%)
Láska (180 | 26%)
Zmysel života (48 | 7%)
Iné (25 | 4%)

Má Váš život väčší zmysel ak veríte v evolúciu alebo stvorenie?

Ak verím v stvorenie (649 | 84%)
V oboje (33 | 4%)
Ak verím v evolúciu (92 | 12%)

Aké náboženstvo vyznávate?

Ateizmus (156 | 13%)
Univerzalizmus (4 | 0%)
Špiritizmus (7 | 1%)
Šintoizmus (4 | 0%)
Sikhizmus (3 | 0%)
Scientológia (10 | 1%)
Rastafarianizmus (7 | 1%)
Novopohanstvo (26 | 2%)
Kresťanstvo (933 | 79%)
Judaizmus (9 | 1%)
Islam (13 | 1%)
Hinduizmus (4 | 0%)
Budhizmus (10 | 1%)
Zoroastrianizmus (2 | 0%)

Zažili ste v živote niečo, čo je za hranicou vášho chápania?

Ano (591 | 90%)
Nie (63 | 10%)

Existujú iné mimozemské civilizácie?

Áno (296 | 42%)
Asi áno (24 | 3%)
Možno (94 | 13%)
Asi nie (40 | 6%)
Nie (251 | 36%)

Do akej vekovej kategórie spadáte?

do 15 rokov (43 | 6%)
16 - 25 rokov (188 | 28%)
26 - 35 rokov (106 | 16%)
36 - 45 rokov (123 | 19%)
46 - 55 rokov (101 | 15%)
56 - 65 rokov (72 | 11%)
66 a viac rokov (33 | 5%)
Luk 21:28
Keď sa toto začne diať, vzpriam­te sa a po­z­dvih­nite hlavy, pre­tože sa pri­bližuje vaše vy­kúpenie.
Počet klimatických katastrof 1980 – 2011
Počet klimatických katastrof 1980 – 2011
Priemerná globálna teplota 1860 – 2000
Priemerná globálna teplota 1860 – 2000
Počet distribuovaných Biblií 2009 – 2011
Počet distribuovaných Biblií 2009 – 2011
1900 - 2010

1900 - 2010

Prírodné katastrofy
Obsah CO2 2007 – 2010
Obsah CO2 2007 – 2010
Teplota 1850 – 2010
Teplota 1850 – 2010
Zemetrasenie o sile Magnitudy 6 a viac
Zemetrasenie o sile Magnitudy 6 a viac
Tornáda v USA 1950 – 2011
Tornáda v USA 1950 – 2011
TOPlist

Stránka založená 18.6.2010
1867_Edward_Poynter_-_Israel_in_Egypt.jpg
V 15. kapitole knihy Zjavenie nastáva obrat. V prvej časti proroctvo zahŕňalo dejiny od čias proroka až do doby konca (od Ježiša Krista do doby súdu). V druhej časti sa videnie sústredilo na dobu konca (doba súdu), posledný úsek dejín, ktorý predchádza Božiemu príchodu. V tejto tretej časti sa prorocký pohľad sústreďuje na obdobie, ktoré nasleduje po konci čias (od súdu po nový Jeruzalem). Prvý raz bude chod dejín priamo, skutočne a úplne ovplyvňovať sám Boh.

Táto oznamovaná skúsenosť bude úplne nová a neporovnateľná ako pre Babylon, tak pre Jeruzalem. Boží hnev sa nikdy neprejavil tak silno a jeho dôsledky neboli nikdy také  radikálne. Zjavenie hovorí o „veľkom zemetrasení, akého nebolo odvtedy, čo je človek na zemi" (Zj 16,18). Božia stvoriteľská moc nikdy nebola taká intenzívna a premena taká hlboká. „Hľa, všetko tvorím nové" (Zj 21,5).



Sedem čiaš

Boží hnev, ktorý bol práve ohlásený v predchádzajúcom videní symbolom veľkého lisu pretekajúceho vínom, je teraz opísaný ako naplnený. Od lisu sa prechádza k poháru. Opäť je tu symbolický jazyk. Obraz pohára je prevzatý zo Starej zmluvy. Na starovekom Strednom východe sa pohár používal pri obradoch prorokovania. Jozef pomocou kalicha predpovedá budúcnosť (1 Moj 44,5). Prorok Jeremiáš v ňom vidí budúci súd národov: „Takto mi riekol Hospodin, Boh Izraela: Vezmi z mojej ruky tento kalich s vínom hnevu a napoj ním všetky národy, ku ktorým ťa posielam. Keď sa napijú, budú sa potácať a šalieť pre meč, ktorý posielam medzi nich" (Jer 25,15.16).

Skôr ako sa odohrá posledná kapitola Božieho súdu, autor opäť začína cyklus siedmich mlčaním v chráme. Prorocký pohľad vidí až za tých sedem pohrôm, predbieha udalosti a opisuje výsledok posledného stretnutia medzi Bohom zhora a silami zdola. Prorok vidí scénu víťazstva. Najprv ho zaujme rozloha mora, hladkého ako sklo (Zj 15,2). Obraz, s ktorým sme sa už stretli v súvislosti s chrámom (Zj 4,6), predstavuje vody oblohy a pripomína stvorenie, ktoré Biblia opisuje ako víťazstvo nad vodami. Nasledujúce videnie uvádza na scénu zástup zachránených. Prorok ich vidí ako Izraelcov v dobe odchodu z Egypta. Stoja na mori, ktoré svedčí o víťazstve Boha nad živlami, a ako oni spievajú pieseň Mojžišovu (2 Moj 15), ktorá oslavuje Božie víťazstvo nad nepriateľmi Izraela.



Súd sa blíži k záveru

Po tomto videní víťazstva, ktoré zaručuje budúcnosť, sa prorocký pohľad vracia späť. Pozornosť sa znovu upiera na sedem anjelov tesne predtým, ako vylejú svoje nádoby. Prorok ich vidí vychádzať z otvoreného chrámu, oblečených do rúcha z jemného ľanu, ktoré obvykle nosí veľkňaz v deň slávnosti zmierenia (Zj 15,6; 3 Moj 16,4). Scéna pripomína obrad, ktorý predstavoval koniec obradov zmierenia v slávnosti kippúr: „Nech niet nikoho v svätostánku, keď vstúpi do svätyne na vykonanie obradu zmierenia" (3 Moj 16,17). A naozaj, chrám sa „naplnil dymom Božej slávy a jeho moci" (Zj 15,8), znamením, že od tejto chvíle tam už nikto nesmie vstúpiť (Zj 15,8) a že dielo zmierenia je dokončené.

Rovnaký jav charakterizuje ukončenie stavby svätostánku v 2. knihe Mojžišovej. Aj tam Boží oblak preniká priestorom svätyne ako prejav slávy Večného (2 Moj 40,34). Vyplýva z toho, že už nikto nesmie vstúpiť do stanu (2 Moj 40,35). Tento obrad znamená, že je definitívne určený osud každého človeka. Boh už neodpúšťa. Končí sa Kristova príhovorná služba. Tento koniec má svoj význam aj pre ľudí. Božia pečať je len nebeským potvrdením, že sa už nemôžu vrátiť späť. Príklad egyptského faraóna v dobe odchodu z Egypta dokonale ilustruje tento mechanizmus. V prvej polovici rán biblické rozprávanie udáva, že faraón sám zatvrdil svoje srdce (2 Moj 7,13.22; 8,15; 9.7.25).

Až v priebehu druhej polovice rán náhle biblické rozprávanie mení podmet a hovorí, že „Boh zatvrdil srdce faraóna" (2 Moj 2 10,1.20.27; 14,4.8). Tým, že tvrdošijne hrešíme, dôjdeme do bodu, z ktorého už niet návratu, nie je možné kajať sa. Tento psychologický a morálny postoj sa úplne prejaví v dobe konca, v okamihu, keď každý s konečnou platnosťou rozhodne o sebe vedomým opakovaním svojej vlastnej voľby. Ľudia sú zapečatení.

Prídu rany a ľudia sa nezmenia. Ani jedni, ani druhí. Pretože sa nemôžu a preto, že sa ani nechcú zmeniť. Čosi sa v človeku zlomilo. Hriech v nás v ľuďoch čosi láme. Problém hriechu nie je v tom, že dráždi Pána Boha, že sa s ním niečo deje. Trest Boží za hriech je v tom, že ten hriech niečo vo mne láme, až jedného dňa sa zláme všetko, takže nám nemôže pomôcť ani Pán Boh. Človek sa potrestal sám. Zaznie hlásanie posolstva troch anjelov a ľudia sa rozhodnú, každý pre jednu stranu. Zostali len dve skupiny ľudí a Pán Boh teraz dovolí, aby všetky sily zla si robili to, čo chcú. Aby sa plne prejavilo to, kam satan doviedol túto planétu.

Tento istý princíp sa objavuje o niečo ďalej vo forme prísloví: „Kto pácha neprávosť, nech ju ešte pácha; špinavý nech sa špiní ďalej; spravodlivý nech ďalej koná spravodlivosť a svätý nech sa ďalej posväcuje" (Zj 22,11). Aj v priebehu siedmich rán, ktoré predstavujú koniec súdu, sa opakuje smutné prorokovo konštatovanie: „No nekajali sa" (Zj 16,9.11; pozri 16,21).

Chvíľa zatvorenia chrámu zodpovedá obdobiu čiaš (Zj 15,8). Boží hnev, predvídaný už v čase šiestej pečate (Zj 6,17) a siedmej trúby (Zj 11,18.19), bol práve oznámený v posolstve tretieho anjela ako hrozba, ktorá má prísť: „Ak sa niekto bude klaňať šelme a jej obrazu a prijme znak na svoje čelo alebo na ruku, aj ten bude piť z vína Božieho hnevu" (Zj 14,9.10). Sedem čiaš teda chronologicky nasleduje po trojanjelskom posolstve a začína sa práve v okamihu, keď sa nadvláda šelmy (Zj 13,16) už stala skutočnosťou. Už od prvej čaše je zrejmé, že tento súd sa týka tých, ktorí „mali znak šelmy a ktorí sa klaňali jej obrazu" (Zj 16,2). Sedem čiaš je v skutočnosti len opakovaním súdu, ktorý sprevádzal sedem trúbení naprieč dejinami. Rany sa odohrávajú paralelne v poradí trúb.

Prvá trúba Prvá čaša
zem (človek) zem (človek)
Druhá trúba Druhá čaša
krvavé more krvavé more
Tretia trúba Tretia čaša
rieky a pramene rieky a pramene vôd
Štvrtá trúba Štvrtá čaša
slnko slnko
Piata trúba Piata čaša
priepasť a tma priepasť a tma
Šiesta trúba Šiesta čaša
Eufrat Eufrat
Siedma trúba Siedma čaša
Boží hnev: ľadovec
vlastníctvo kráľovstva

Kým trúby zasahujú len tretinu územia, rany z čiaš ho zaplavujú celé - „zem", „more", „slnko"... Trest, ktorý dopadá prostredníctvom týchto rán, dopĺňa a ukončuje súd, ktorý dopadol prostredníctvom trúb - čo jasne ukazuje, že tu ide o posledný Boží súd. Sedem trúb krok za krokom sleduje neprávosti cirkvi, sedem čiaš sa teraz sústreďuje na koniec dejín. Tento súd sa vzťahuje na dve presne definované fázy:

Prvú fázu tvoria prvé štyri rany (Zj 16,1-9). Je charakterizovaná Božím súdom ako dôsledkom hriechov ľudí, ktorý sa uskutočňuje „podľa zákona odplaty".
Druhú fázu tvoria piata až siedma rana a zaberá druhú polovicu kapitoly (Zj 16,10-21). To je fáza Harmagedonu. Je charakterizovaná Božím súdom, ktorý si vyžaduje priamy zásah zhora a odpovedá na zoskupenie zdola.



Prvá fáza

Počnúc prvou časťou je nepriateľský tábor označený. Sú to všetci tí, ktorí sa nechali označiť cudzím bohom (Zj 16,2). Zhubný vred, ktorý ich postihuje, je vo vzťahu k bezbožnosti, ktorá ho spôsobila. Znamenie šelmy sa stáva vredom, ktorý pokrýva telá ľudí a pripomína malomocenstvo prekliatych zo Starej zmluvy (Pozri 5 Moj 28,27 a 4 Moj 13.). Vidieť ho ako vonkajší znak vnútornej skazenosti, ktorá zožiera uctievačov šelmy. Trest je súčasťou hriechu. Uctievanie šelmy, so všetkým, čo k tomu patrí - podriadenosť a zapredanosť - v sebe nesie vlastné ovocie smrti. V opise prvej rany možno rozoznať ironický úsmev.

Pripomína šiestu egyptskú ranu, o ktorej je povedané, že postihne ako egyptský ľud, tak aj kňazov a kúzelníkov (2 Moj 9,11). Choroba postihuje tých, ktorí prijali znamenie šelmy, aj samotnú šelmu. Babylonskému bohu je tým strhnutá maska, tak ako kedysi egyptským božstvám. Sú to podvodníci. Dôkazom je, že sa škrabú tak, ako ostatní. Boh šelmy neexistuje, pretože nikto nie je ušetrený. Dokonca aj kňazi, nielen prostí verní, sú obeťami svojho vlastného  náboženstva.

Prvá rana, rovnako ako prvá trúba, sa týka zeme. Teraz rana zasahuje priamo ľudí. Spálenie plodín zeme sa nachádza na ľuďoch. Zhubný vred nevyrastá z ničoho. Je prirodzeným dôsledkom procesu v čase. Nešťastie spozorované pri prvom zaznení trúby dosahuje svoj úplný rozvoj a vrchol pri prvej pohrome. Spálenie, ktoré oznamovala prvá trúba, predstavovalo stav skazy v budúcich vojnách s barbarmi v okamihu, keď cirkev dovŕšila boj za svoju zvrchovanosť. Zhubný vred vyliaty z prvej čaše by teda mal predstavovať ešte vážnejší stav skazy. Zlo je tu znásobené a je v pokročilejšom štádiu. Pripomeňme si, že trúby sa týkali len tretiny zeme, zatiaľ čo čaša zasahuje celú zem.

Prorok z knihy Zjavenie opisuje poslednú drámu ľudských dejín výrazmi pripomínajúcimi nepokoje, ktoré sprevádzali prevzatie moci cirkvi. Ale to, čo sa na počiatku dejín kresťanstva odohrávalo len v lokálnom meradle, tu nadobúda svetové rozmery. A pretože ľudia trpia vredom ešte pri piatej čaši, znamená to, že ťažkosti budú pretrvávať. Prvú fázu charakterizuje moc cirkvi, ktorá ovládla celú zem, so všetkým, čo s tým súvisí - s podvodmi a netoleranciou. Prorok Daniel to predpovedal. Na konci 11. kapitoly svojej knihy (Dan 11,42.43) oznamuje, že na konci času náboženská moc predstavovaná Babylonom (sever) by mala ovládať celú zem.

Úsilie ovládať celú zem sa nedá zakryť. Tak vo vnútri cirkvi, ako aj navonok sa o tom hovorí, sníva a ospravedlňuje sa to. Vo svetle posledných udalostí sa čítanie proroctiev Daniela a knihy Zjavenie objasňuje. Budúcnosť povie, v akých meradlách a akým spôsobom sa uskutočnia. Obidve nasledujúce čaše sú vyliate na vodstvo zeme: na more pri druhej rane a na rieky pri tretej rane. Rana, ktorá nasleduje, pripomína prvú egyptskú ranu. Voda sa mení na krv (2 Moj 7,17-21). V podmienkach starovekého Egypta mala táto rana zvláštny zmysel. Níl bol vtedy uctievaný ako boh a jeho voda zabezpečovala život obyvateľom krajiny.

Skúsenosť posledných Božích nepriateľov na úsvite konečného vyslobodenia sa podobá skúsenosti nepriateľov Izraela na úsvite odchodu z Egypta. Náhle si všimnú, že boh, v ktorého vkladali všetku nádej, o ktorom verili, že mu vďačia za život, bol v skutočnosti pôvodcom smrti. Namiesto vody produkuje krv. Výklad rany tu upozorňuje na zákon odplaty. „Preliali krv", preto im je dané „piť krv" (Zj 16,6). Opäť sa ukazuje, že hriech nesie v sebe aj svoj trest. Sú otrávení smrťou, ktorú sami spôsobili. Ich trest presne zodpovedá ich chybe. Anjel vôd na to poukazuje: „Zaslúžili si to" (Zj 16.6) a anjel od oltára, všeobecne v spojení s mučeníkmi, obeťami babylonského útlaku, odpovedá ozvenou: „Áno, Pane, Bože vševládny. Pravdivé a spravodlivé sú tvoje súdy" (Zj 16,7).

Zvuky druhej a tretej trúby tiež oznamovali pohromy, ktoré postupne zasiahli vody mora, potom vody riek a pramene vôd (Zj 8,8-11). V dobe trúb sa tento obraz týkal duchovného stavu mužov a žien tej doby. Cirkev, zaujatá upevňovaním svojej politickej nadvlády, stratila zmysel pre podstatné. Chýbal duchovný život, symbolizovaný živou vodou. Kým sa trúby týkali len tretiny vôd, rany zasahujú všetko vodstvo na zemi. A tentoraz to nie je len more, ktoré sa mení na krv (Zj 16,3) ako to bolo v prípade trúb (Zj 8,8), ale tiež rieky a pramene vôd vo vnútri kontinentov (Zj 16,4). Duchovný stav občanov Babylona je tragický.

Na vyhnanca z Patmosu pôsobí obraz krvavých vôd ešte sugestívnejšie. Na tomto malom ostrove  obklopenom morom to znamená, že celý horizont sa uzavrel, zo všetkých strán, všade navôkol, vonku (more) rovnako ako vo vnútri (na ostrove). Boh je mŕtvy. Jeho svedkov, svätých a prorokov už nepočuť. Voda sa stala krvou. Babylonskí ľudia už nemôžu dúfať, nielen preto, že všetko je krvou, ale tiež preto, že už niet ničoho, čo by vzbudilo ich chuť a túžbu po niečom inom.

Štvrtá čaša zhoršuje ťažkosti zapríčinené predchádzajúcou nádobou. K nedostatku vody sa teraz pripája horúčava. Na oblohe niet vody ani mrakov. Niet už nádeje. Duchovné sucho, ktoré panuje v tejto fáze je o to neznesiteľnejšie. Aj tu je trest spojený s bezbožnosťou, podľa rovnakého princípu odplaty. Toto naučenie je dané prostredníctvom ironického úsmevu, ktorý vyplýva zo vzťahu k štvrtej trúbe. Tak ako štvrtá trúba, aj štvrtá čaša sa týka slnka (Zj 16,8). Kým vo 8. kapitole nasledovalo zatmenie slnka a v dôsledku toho čiastočná tma, tu, naopak, slnečné žiarenie silnie, páli a jeho páľava prináša utrpenie a smrť. Ľudia sú obeťami svojej vlastnej modloslužby. Slnko, z ktorého urobili boha, sa stalo príčinou ich bolesti a sklamania.

Piata čaša zasahuje priamo jadro problému. Zasiahnutý je trón šelmy (Zj 16,10). Rana, ktorá z toho vyplýva, pripomína ranu z piatej trúby. Scénu zahaľuje tma. Pri piatej trúbe pochádzala tma z hlbín priepasti, tehom, ničoty, ktorá je dôsledkom popretia Boha, a ktorá sprevádza svetský humanizmus Francúzskej revolúcie (Zj 9,1.2). V tej dobe tma zaberala len tretinu priestoru (Zj 8,12), teraz pokrýva celé kráľovstvo (Zj 16,10). Popretie Boha bolo vtedy vlastné cudzej protináboženskej moci. Teraz tvorí nedeliteľnú súčasť náboženstva. Aby sme prevzali scenár načrtnutý prorokom Danielom, juh je teraz súčasťou severu (Dan 11,43). Babylon upevňuje svoju nadvládu nad egyptským faraónom, ktorý symbolizuje zrieknutie sa Boha. Trest vyplýva priamo z neprávosti. Pretože ľudia zbožňovali šelmu na tróne tmy a ničoty, stretávajú sa všade s tmou a ničotou.

Opäť sú obeťami vlastného náboženstva smrti. Rana pripomína tiež deviatu egyptskú ranu, predposlednú, ktorá predchádzala konečnému smrtiacemu Božiemu zásahu proti egyptským prvorodeným. Rovnakým spôsobom obsahuje piata čaša zlo všetkých predchádzajúcich rán. Trpí sa teda práve tak vredmi z prvej čaše, ako bolesťami, ktoré sprevádzajú ostatné čaše. Intenzita utrpenia dosahuje vrchol. Nenávisť voči Bohu rastie priamo úmerne utrpeniu.

Ľudia prešli od modloslužobníctva prvej rany (Zj 16,2) k rúhaniu sa „menu Boha, ktorý má moc nad týmito pliagami" (Zj 16,9) a tiež k rúhaniu sa „nebeskému Bohu" (Zj 16,11), absolútnemu Bohu vesmíru. Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že sa mýlili. Ale namiesto toho, aby zmenili svoju cestu, zatvrdzujú sa a náhle sa obracajú chrbtom k tomu, ktorého mali poznať. Od náboženského zmätku, ktorý ich vzdialil ďaleko od Boha, sa opovažujú prejsť k vedomej a zámernej nenávisti voči Bohu. Ich správanie sa podobá správaniu faraóna v Egypte. Aj on, nútený pod tlakom rán uznať Božiu existenciu, utvrdzuje sa vo svojej vzbure a agresívnejšie než kedykoľvek predtým sa obracia proti samotnému Bohu. Zrážka je nevyhnutná.



Fáza Harmagedonu

Šiesta čaša, rovnako ako šiesta trúba, postihuje Eufrat (Zj 16,12; pozri 13,14). Teraz je zmienka konkrétnejšia. Vody babylonskej rieky vysychajú, aby „bola pripravená cesta kráľom od východu slnka" (Zj 16,12). V biblickej tradícii je vyschnutie Eufratu spojené s udalosťou dobytia Babylonu Cýrom roku 539 pr. Kr.: „Ja poviem hlbine: Vyschni! Ja vysuším tvoje rieky; ja vravím Kýrosovi: Môj pastier! On splní všetku moju vôľu" (Iz 44,27.28; porovnaj Jer 50,38).

Táto myšlienková súvislosť sa vysvetľuje stratégiou bitky, o ktorej rozpráva grécky historik Herodotos (484 - 425 pr. Kr.): „Cýrus umiestnil väčšinu svojich vojsk na strane ústia rieky do mesta..., iných mužov umiestnil po prúde, z druhej strany mesta do miest, odkiaľ z neho vytekala a prikázal vojakom, aby keď zbadajú, že sa rieka dá prebrodiť, vkradli sa touto cestou do mesta... Keď dorazil... k barine na hornom toku rieky nad mestom, pomocou kanála odviedol rieku, tým hladina vody poklesla a tak urobili staré riečište prebroditeľným. Keď sa dosiahol tento výsledok, Peržania, ktorí boli umiestnení na tomto konci, postupovali riečišťom Eufratu, kde opadnutá voda siahala sotva do polovice stehien a - touto cestou - vstúpili do Babylona" (Herodotos, I, 190.191).

Zmienka o „kráľoch od východu" (Zj 16,12) je narážkou na Cýra, ktorého príchod bol v pamäti Izraela uchovaný ako obraz Božej záchrany prichádzajúcej z východu. „Ja som ho z milosti vzbudil a ja urovnávam všetky jeho cesty. On vystaví moje mesto a prepustí zajatých môjho ľudu bez výkupného, bez úplatku - hovorí Hospodin mocností" (Iz 45,13). „Kto vzbudil od Východu toho, ktorého víťazstvo stretá na každom kroku?

Kto mu vydáva napospas národy a podmaňuje kráľov" (Iz 41,2; pozri 41,25)? Treba si uvedomiť, že pád Babylona bol dôležitou udalosťou v dejinách Izraela. Kniha Daniel z neho robí základ, na ktorom stavia celú štruktúru (Dan 1,21; 6,28; 10,1). Lebo vďaka Cýrovi, kráľovi povolanému z Východu, sú otvorené dvere zajatia a židovský ľud sa môže vrátiť domov, aby budoval nový Jeruzalem a opäť si vydobyl svoju stratenú identitu. V úvode zmienky o Cýrovi prorok Izaiáš pripomína čin stvorenia: „Ja Hospodin činím všetko, nebesá rozvíňam celkom sám, sám od seba rozprestieram zem ... Ja vravím o Kýrosovi: Môj pastier! On splní všetku moju vôľu. Jeruzalemu vravím: Buď zbudovaný! Nech sa kladú základy chrámu" (Iz 44,24-28; porovnaj 45,18; 43,15)!

Prorok knihy Zjavenie oznamuje na pozadí tejto spomienky na Cýra a na návrat zo zajatia a očakávania stavby Jeruzalema udalosť šiestej rany. Pripravuje sa pád mýtického Babylona a bitka, ktorá ho vyprovokovala, otvára cestu konečnému vyslobodeniu a stvoreniu nového Jeruzalema Bohom. Tu stojí jeden tábor proti druhému. Na jednej strane tábor „kráľov od východu slnka" predstavuje sily Boha, ktorý zachraňuje, Boha Jeruzalema. Na druhej strane tábor „kráľov sveta" (Zj 16,14) predstavuje sily zla, sily Babylonu.

V tomto tábore sú zmobilizované všetky sily nepriateľské Bohu a najmä démonické sily, ktoré prorok vidí vo forme žiab. Šiesta pohroma pripomína druhú ranu z 2. knihy Mojžišovej (2 Moj 7,26; 8,8-11). Žaba, ktorá bola v Egypte uctievaná ako bohyňa plodnosti (Hiqit), náhle zaplavila aj tie najintímnejšie miesta, spálne, posteľ (2 Moj 7,28). Aj tu Boh s humorom odhaľuje klamlivú naivnosť egyptskej modloslužby. Božstvo, ktoré malo podporovať plodnosť, jej naopak prekáža. Komickosť tejto situácie umocňujú ešte kúzelníci, ktorí opakujú ranu, aby dokázali svoju moc, čo v konečnom dôsledku situáciu ešte zhoršuje. V judaizme Jánovej doby predstavovali žaby podvodných kúzelníkov a duchov zvyčajne sídliacich pri zdroji vôd.

Žaby teda predstavujú moc nadprirodzeného pôvodu. Kniha Zjavenie ich jasne stotožňuje s „diabolskými duchmi" (Zj 16,14), ktorí vychádzajú z úst troch šeliem nepriateľských Bohu: 1. draka, ktorý predstavuje diabla (Zj 12), 2. šelmy z mora, ktorá predstavuje inštitúciu Babylona (Zj 13,1-10), 3. šelmy zo zeme, ktorá je tu nazvaná „falošný prorok". Nech už je totožnosť týchto žiab akákoľvek, nech predstavujú paranormálne sily alebo úplne jednoducho politické a rétorické podvody ako to naznačuje ich pôvod (vychádzajú z úst troch šeliem) a ich rečnícka horlivosť (ich kvákanie), cieľ je rovnaký - zviesť a zhromaždiť „kráľov celého sveta" (Zj 16,14), aby sa postavili na odpor príchodu Boha zhora.

Tento plán nie je nový. Siaha do starodávnych čias Babylonskej veže: „Potom si povedali: Poďme, vystavme si mesto a vežu, ktorej vrch by siahal po nebesá" (1 Moj 11,4).  A odvtedy je to stále tá istá ambícia, ktorá trýzni učeníkov Babylona: zjednotiť sa, aby sa pozdvihli až do nebies, k „bráne bohov" (Babylon) a zaujali Božie miesto vo vláde kráľovstva  zdola. Prvý raz však od útoku starého Babylona nadobudol tento zámer svetové meradlo. „Celý svet", je zahrnutý do tohto projektu uzurpácie božskej autority. Aj kniha Daniel predpovedala takéto zhromaždenie. Na konci všetkých konfliktov hebrejský prorok videl vztýčiť sa tábor všetkej moci zeme, severu a juhu, proti „svätému vrchu nádhery" (Dan 11,45), ktorý nie je ničím iným ako vrchom Sion, nebeským Jeruzalemom.

Je to posledná svetová vojna a teraz nestavia proti sebe ľudí ale naopak, spája všetkých ľudí na zemi v rovnakom vesmírnom zápase proti svätému Božiemu vrchu. Kniha Zjavenie dáva tejto poslednej bitke hebrejské meno: Armagedon (Zj 16,16). „Armagedon" znamená „vrch Megido". Paralela medzi prorockým slovom Daniela a prorockým slovom knihy Zjavenie vnuká súvislosť medzi vrchom Megido a Jeruzalemom, „svätým vrchom nádhery". V symbolickej knihe musia mať mená symbolický význam. Nie názov alebo geografickú lokalitu.

Náš súčasný výklad Armagedonu - apokalyptickej vojny musí byť v súlade s predchádzajúcimi zjaveniami o Božích svätých vojnách. Zjavenie Jána neodhaľuje záver dejín spásy spôsobom, ktorý by sa zásadne líšil od toho, čo opisovali proroci v Božom slove. Armagedónsku bitku musíme vnímať vo svetle postupného odhaľovania tak, ako to ponúka samotná kniha Zjavenie Jána. Kontext, najmä Zjavenie 17,12-16 a 19,11-21 nám objasňuje význam Armagedonu. Biblický obraz babylónskej vojny proti Bohu a Baránkovi nemá nič spoločné so špekuláciami o bojoch na Strednom východe, ktoré sú dnes tak rozšírené.

Významný motív príbehu o Armagedónskej bitke nám poskytuje konflikt, ktorý sa odohral neďaleko Megida a týkal sa pravej bohoslužby. V rozhodujúcej skúške pre Eliáša proti Baálovým prorokom zostúpil oheň z neba na dôkaz toho, že Jahve je jediným pravým Bohom (1. Kr 18,19- 40). Táto konfrontácia skončila popravou falošných prorokov. Symbolické zobrazenie dvoch strán, ktoré proti sebe stoja pri Armagedone - teda „drak, šelma a falošný prorok" proti Ježišovi a jeho ľudu - nám pripomína tento historický stret.

Ak tu Ján skutočne pripomína Eliášovu skúsenosť z hory Karmel, potom rozumel Armagedonskej bitke ako duchovnému konfliktu ohľadne uctievania pravého Boha, v ktorom budú stáť všetci pred kľúčovým rozhodnutím, ktorý určí ich večný osud. Zjavenie Jána považuje starozákonné vojny izraelského Boha s jeho nepriateľmi za lokálne predzvesti celovesmírneho boja, ktorý nazýva Armagedon. Prorok hovorí o „vrchu" Megido (Harmagedon), lebo myslí najmä na Jeruzalem.

Miesto boja je ako to predpovedal prorok Daniel, „svätý vrch nádhery" (Dan 11,45). Všetci králi zeme, všetky mocnosti tu zhromaždené, sa zameriavajú na jediný cieľ - ovládnuť Jeruzalem. Nejde tu o Jeruzalem moderného štátu Izrael. Vo zvláštnych súvislostiach knihy Zjavenie, kde je jazyk presýtený symbolikou, ide o duchovný Jeruzalem. V knihe Daniel slávny vrch Sion predstavuje často nebeské Božie kráľovstvo. V 2. kapitole vidí prorok Božie kráľovstvo vo forme vrchu (Dan 2,35.44.45). Práve tak aj na konci 11. kapitoly sa na obzore črtá nádej vo forme „svätého vrchu nádhery" (Dan 11,45).

V Starej zmluve, rovnako ako v Novej, sa Jeruzalem stal menom mesta zhora (Gal 4,26), naplneným všetkým šťastím a zvrchovanou prítomnosťou Božou (Žid 12,22). Práve na tento Jeruzalem chcú zaútočiť sily zeme. Tak ako starí budovatelia Babylonskej veže, aj oni sa snažia premeniť mesto zdola na raj svojich snov. Nádej si chcú postaviť tu, s pomocou babylonského boha a vylúčením Boha zhora. Tento spôsob myslenia sa nevytvoril zo dňa na deň. Podľa vzoru faraóna, na to, aby došli až k tomuto vedomému a definitívnemu odmietnutiu Božieho kráľovstva, bolo potrebné, aby ho opakovane odmietali. Nebezpečenstvo nás teda ohrozuje všetkých v miere, v akej nie sme ochotní uznať svoje zlyhanie, alebo keď sa postupne a nepozorovane prestávame spoliehať na nádej prichádzajúcu zhora. Prorok tiež náhle mení tón.

Od prorockého posolstva, ktoré oznamuje udalosť, ktorá má prísť, sa obracia k existenciálnemu naučeniu, ktoré sa týka všetkých nás tu dole, a práve teraz: „Hľa, prichádzam ako zlodej. Blahoslavený, kto bdie a chráni si odev, aby nechodil nahý a aby nevideli jeho hanbu" (Zj 16,15).

Všetkým tým, ktorí sa usadzujú tu dolu, všetkým babylonským obyvateľom, ktorí si zvykli dôverovať moci a géniu boha, ktorého vidia, zaznieva toto posolstvo ako výzva. Upozornenie sa neobracia len na neveriacich a ateistických materialistov. Je zamerané predovšetkým na spoločenstvo „svätých", na tých, ktorí tvoria posledné ohnivko Božieho svedectva, cirkvi poslednej doby. Je významné, že blahoslavenstvo preberá zvláštnu radu danú laodicejským kresťanom (Zj 3,18).

Harmagedonská bitka v skutočnosti vypukne až po vyliatí siedmej čaše. Prvý raz trest prichádza zhora a jeho výsledok je definitívny. Hlas, ktorý to vyhlasuje, vychádza z nebeského chrámu. Je to Boží hlas: „Stalo sa" (Zj 16,17)! Nachádzame ho opäť v kapitole 21,6, v súvislosti s Bohom počiatku i konca, „alfy a omegy". Zatvrdzovanie Božích nepriateľov dosiahlo „konečné" štádium. Prvýkrát sa babylonský tábor otvorene stavia proti Bohu. Rúhanie voči Bohu dosahuje vrchol. Pri štvrtej rane sa ľudia rúhajú „Božiemu menu" (Zj 16,9), pri piatej „nebeskému Bohu" (Zj 16,11), pri siedmej rane jednoducho Bohu. Rúhanie je čoraz všeobecnejšie a absolútne. Prešlo od „mena Božieho", od abstrakcie Boha, k „nebeskému Bohu", k vzdialenému kráľovstvu, až k „Bohu".

Prvýkrát rana zachvacuje celý vesmír, nielen ľudstvo. Celá príroda je rozvrátená. Zasiahnuté sú ostrovy aj vrchy (Zj 16,20). Mimochodom si uvedomujeme ešte jednu narážku na egyptské rany, ktorých dosah bol tiež vesmírny. Piata rana bola charakterizovaná neslýchaným krupobitím (Zj 16,21; porovnaj 2. Moj 9,22 a ďalej). Dvakrát zdôrazňuje záznam z 2. knihy Mojžišovej, že dopadá „na ľudí, zvieratá a všetky poľné byliny" (2 Moj 9,22.25). Vyliatie Božieho hnevu, ktoré bolo až doteraz iba oznamované (Zj 14,8.10), dospieva teraz k úplnému naplneniu. „Boh si spomenul na veľký Babylon, aby mu dal kalich vína svojho rozhorčeného hnevu" (Zj 16,19).

Tak, ako v rozprávaní o Babylonskej veži, Boh zostupuje a spôsobuje rozptýlenie budovateľov Babylona. Jednota, ktorú tak namáhavo vytvorili, je úplne rozbitá. „A veľké mesto sa rozpadlo na tri časti" (Zj 16,19). Všetky tri vedúce sily, ktoré sme videli pod jednou zástavou, drak, šelma a falošný prorok sú teraz rozbité. Výsledkom tohto rozdrobenia troch síl je pád národov (Zj 16,19). A tento zmätok je znamením pádu Babylona. Hlavným cieľom Ježišovho návratu však nie je zničenie Babylonu, ale ustanovenie večnej vlády mieru a spravodlivosti na Zemi.





















 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one