Nechajte si zasielať novinky priamo do Vašej emailovej schránky. Stačí ak vložíte svoj email a stlačíte "prihlásiť".
1 Jn 3:1 - " Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme. Preto nás svet nepozná, že nepoznal jeho."

Email: jnkiraly5@gmail.com
Túžiš poznať Boha bližšie? Hľadáš mladý kolektív ľudí s ktorými by si študoval Písmo Božie a základné témy Biblie, zaujímavosti zo sveta, dôkazy existencie Boha v matematike, fyzike a vede? Pridaj sa k nám a študuj s nami Písmo! Stretávame sa na byte v piatok - nedeľa.
Pre ľudí, ktorí sa chcú zapojiť do evanjelizácie, ale nevedia ako, sme pripravili letáky pre verejnosť, ktoré si môžete stiahnuť a vytlačiť, prípadne šíriť ďalej.
Vyhľadajte si na tejto stránke frázu či slovo, ktoré neviete nájsť.
Vzhľadom k veľkému záujmu návštevníkov a obšírnemu obsahu témat tu nenájdete Apologetiku, Videá, Prednášky, Dokumentárne filmy a iné. Oveľa viac objavte na stránke zmensvojzivot.webgarden.cz.
Navštívte nás!
Objednajte si zdarma a nezáväzne knihu Veľký spor vekov od autorky Ellen Gould Whiteovej. Vyplňte do formulára Vaše kontaktné údaje a my Vám obratom pošleme knihu poštou na Vami uvedenú adresu. Kniha i poštovné sú úplne zadarmo.
Objednajte si zdarma a nezáväzne knihu Veľký spor vekov od autorky Ellen Gould Whiteovej. Vyplňte do formulára Vaše kontaktné údaje a my Vám obratom pošleme knihu poštou na Vami uvedenú adresu. Kniha i poštovné sú úplne zadarmo.
Získajte zadarmo jednu z najrozšírenejších kníh na svete "Veľký spor vekov". Dozviete sa o histórii, súčasnosti a tiež budúcnosti tohto sveta. Viac informácií nájdete TU.

O projekte          Objednať
cross-sunbeam.jpg
Zmena soboty na nedeľu - Sobota v Písme
- V tejto prednáške sa pokusim zhrnúť významné aspekty môjho bádania o zmene dňa odpočinku zo soboty na nedeľu v kresťanstve.
1920x1080_dragons-dragon-fantasy-artwork-hell-HD-Wallpaper.jpg
Bola som v pekle - svedectvo alebo klam? - Pravda o pekle
- Sú tieto zážitky biblické? Čo hovorí Písmo o pekle a večnom treste?
Img175228_Radiolarie_11.jpg
Evolúcia vs stvorenie - Datovanie a pôvod života
- Nič nevieme; my nevieme, ako vznikla prvá molekula, my nevieme nič o tom, ako vznikli prvé proteíny a vôbec, ako vznikla prvá bunka. Všetky zákonitosti, ktoré poznáme z chémie a molekulárnej biológie, vlastne hovoria proti teórii evolúcie.
6a00d83451d95b69e20133f57a49e9970b-pi.jpg
Mária, matka Ježišova a Biblia - Uctievať alebo neuctievať Máriu?
- Mária bola veľmi požehnanou a vzácnou ženou. Čo nám o nej hovorí Písmo v porovnaní s dnešným učením o nej?

Deje sa vo svete niečo zvláštne? Schyľuje sa k niečomu?

Áno, určite ! (641 | 80%)
Áno ! (70 | 9%)
Asi áno ... (33 | 4%)
Nie ! (19 | 2%)
Určite nie ! (15 | 2%)

Má väčší význam tradícia alebo Božie slovo?

Tradícia (20 | 3%)
Božie slovo (693 | 90%)
Neviem (19 | 2%)

Čo Vám v živote najviac chýba?

Viera (161 | 23%)
Odhodlanie (103 | 15%)
Sila (68 | 10%)
Nádej (15 | 2%)
Múdrosť (89 | 13%)
Láska (180 | 26%)
Zmysel života (48 | 7%)
Iné (25 | 4%)

Má Váš život väčší zmysel ak veríte v evolúciu alebo stvorenie?

Ak verím v stvorenie (649 | 84%)
V oboje (33 | 4%)
Ak verím v evolúciu (92 | 12%)

Aké náboženstvo vyznávate?

Ateizmus (156 | 13%)
Univerzalizmus (4 | 0%)
Špiritizmus (7 | 1%)
Šintoizmus (4 | 0%)
Sikhizmus (3 | 0%)
Scientológia (10 | 1%)
Rastafarianizmus (7 | 1%)
Novopohanstvo (26 | 2%)
Kresťanstvo (933 | 79%)
Judaizmus (9 | 1%)
Islam (13 | 1%)
Hinduizmus (4 | 0%)
Budhizmus (10 | 1%)
Zoroastrianizmus (2 | 0%)

Zažili ste v živote niečo, čo je za hranicou vášho chápania?

Ano (591 | 90%)
Nie (63 | 10%)

Existujú iné mimozemské civilizácie?

Áno (296 | 42%)
Asi áno (24 | 3%)
Možno (94 | 13%)
Asi nie (40 | 6%)
Nie (251 | 36%)

Do akej vekovej kategórie spadáte?

do 15 rokov (43 | 6%)
16 - 25 rokov (188 | 28%)
26 - 35 rokov (106 | 16%)
36 - 45 rokov (123 | 19%)
46 - 55 rokov (101 | 15%)
56 - 65 rokov (72 | 11%)
66 a viac rokov (33 | 5%)
Luk 21:28
Keď sa toto začne diať, vzpriam­te sa a po­z­dvih­nite hlavy, pre­tože sa pri­bližuje vaše vy­kúpenie.
Počet klimatických katastrof 1980 – 2011
Počet klimatických katastrof 1980 – 2011
Priemerná globálna teplota 1860 – 2000
Priemerná globálna teplota 1860 – 2000
Počet distribuovaných Biblií 2009 – 2011
Počet distribuovaných Biblií 2009 – 2011
1900 - 2010

1900 - 2010

Prírodné katastrofy
Obsah CO2 2007 – 2010
Obsah CO2 2007 – 2010
Teplota 1850 – 2010
Teplota 1850 – 2010
Zemetrasenie o sile Magnitudy 6 a viac
Zemetrasenie o sile Magnitudy 6 a viac
Tornáda v USA 1950 – 2011
Tornáda v USA 1950 – 2011
TOPlist

Stránka založená 18.6.2010
14870154-a-snake-coiled-on-an-apple-against-a-white-background.jpg
Po smutnom zábere na horiace a zničené mesto, po deštrukcii Babylona, príde radostný obraz. Kapitola 19 je posledný apokalyptický obraz sveta pred druhým príchodom Ježiša Krista. A opäť je použitá symbolika. Radosť a blaho tých, ktorí sú vykúpení v nebi, je popísaná symbolom svadobnej hostiny. Scénu záhuby popisuje tým, že prichádzajú nebeské vtáky, supy, orly a všetky sa vrhli na ľudí a mali trhať ich mäso. Ján naznačuje, že prichádza ku koncu svojej knihy.

Osemnásta kapitola bola kapitola, v ktorej sme sa rozlúčili s Babylonom. Slovo Babylon sa viac v Zjavení nevyskytne. Tak ako vždy, v predohre k cyklu siedmich, sa začína videnie scénou uctievania. Tento úvod je ozvenou úvodu, ktorý predchádza siedmim pečatiam (Zj 19,1-10; porovnaj 4,5). Opakujú sa rovnaké témy - nebeský trón, okolo ktorého sa všetko točí, dvadsaťštyri starcov, štyri živé bytosti a Baránok. Totožnosť toho, kto sedí na tróne, je teraz určená jednoznačne: „Bohu, ktorý sedí na tróne" (Zj 19,4). To je posledná liturgia v knihe Zjavenie.



Slávnosť stanov

Prvý raz nie je zmienka o chráme ani o žiadnom chrámovom zariadení alebo predmetoch. Všetky rituály a služby zmierenia, ktoré sa mali naplniť v chráme, sú ukončené a z toho vyplýva, že chrám už nemá dôvod existovať. Súd bude od tej chvíle pokračovať za jeho múrmi. Počas rituálu kippúr bol jeden kozol daný bokom (pre Azazela), nie aby bol obetovaný, ale aby bol vyhnaný do púšte, obťažený hriechmi ľudu (3 Moj 16,9.10.20-26). Po kippúr je teda ľud úplne oslobodený od všetkého zla. Boh sa neuspokojí len s odpustením našich hriechov vďaka obeti zmierenia. Zároveň nás navždy vyslobodí od všetkého zla. Diabol, predstavovaný kozlom pre Azazela, bude vyhnaný z tábora a navždy zničený. Od toho okamihu je všetko naplnené vďačnosťou a chválou Boha.

Podľa židovskej tradície dni, ktoré nasledujú po kippúr, sa vyznačujú radosťou - radosťou, ktorá je pre sviatok sukkót (slávnosť stanov) charakteristická. Slávnosť bola tiež nazývaná zemán simchaténú, „čas našej radosti". Počas dní, ktoré boli zasvätené stavaniu a príprave stanov (sukkót), bol pôst  zakázaný. Celá táto časť z knihy Zjavenie zaznieva touto radosťou, ktorá oslavuje zničenie zla a oznamuje bývanie s Bohom. Po páde Babylona sa Boží ľud pripravuje vstúpiť do Jeruzalema.

Slovo hallelujah sa objavuje prvý raz až na konci Žalmu 104 po oznámení o vyhladení hriešnikov: „Kiež vyhynú hriešnici na zemi! Kiežby už nebolo bezbožných! Dobroreč, Hospodinovi, moja duša! Haleluja! (Hallelujah)" (Ž 104,35). Nie je to náhoda, že Hallel, skupina žalmov (113 - 118), ktorá je takto nazvaná pre mnohé haleluja, ktoré sa v nich vyskytujú, je základným textom liturgie sukkót.

Tieto žalmy sú od najstarších dôb recitované osem dní, počas ktorých trvá tento sviatok. Jediné miesto NZ, kde sa vyskytuje slovo haleluja je práve v 19. kap. Skladá sa z dvoch hebrejských slov: hallal a Jahve, čo znamená chváľte Pána, Jahveho, Hospodina. Spievajú ho všetci, „veľký zástup", dvadsiati štyria starci a štyri živé bytosti predstavujúce celé stvorenie; a nakoniec anonymný hlas vychádzajúci od Božieho trónu (Zj 19,1-6).

Prvé dve haleluja volá zástup a týkajú sa minulosti. Prvé haleluja je výrazom poznania Božej spravodlivosti v odsúdení veľkej neviestky (Zj 19,2). Druhé zosilňuje emóciu pri pohľade na dym, ktorý z mesta „vystupuje na veky vekov", je to znamenie jeho definitívneho zničenia (19,3). Tento obraz znázorňuje konečné zničenie zla a smrti. Výraz „na veky vekov", ktorý sa zameriava na večnosť, je použitý o niečo ďalej (Zj 20,10). Označuje poslednú fázu súdu, ktorá sa týka satana a ktorú predstavuje posledný rituál kippúr, týkajúci sa „kozla pre Azazela" (3 Moj 16,10.21.26). Tretie haleluja volajú nebeské bytosti (dvadsaťštyri starcov a štyri živé bytosti) a predmetom ich chvály nie je nik iný ako samotný Boh. Je oslavou „Boha, ktorý sedí na tróne" (19,4). Boha, ktorý kraľuje a súdi.

Štvrté, posledné haleluja znie silnejšie ako ostatné. Prorok ho počuje ako „hlas mnohých vôd, a akoby hlas mocných hromov" (19,6). Toto haleluja sa rozhodne týka budúcnosti. Oslavuje budúcu Božiu vládu. „Haleluja! Lebo začal kraľovať Pán, náš Boh vševládny: Radujme sa, plesajme a vzdávajme mu slávu, lebo nadišla Baránkova svadba a jeho žena sa pripravila" (19,6-9). Po oznámení smrti neviestky sa kniha Zjavenie, v oznámení o svadbe s manželkou, ešte raz vracia k obrazu manželstva.

Boží ľud konečne zaujíma miesto legitímnej ženy Baránka. Vzťah, ktorý spája Boha s jeho ľudom, je rovnakej povahy ako v manželstve. Je to vzťah vzájomnej lásky, ktorý zaväzuje k zodpovednosti obidvoch partnerov. V našom texte je zodpovednosť manželky dokonca podčiarknutá - „pripravila sa" (19,7). Spasenie teda nie je úplne pasívne. Boh počíta s odpoveďou človeka. Na druhej strane, proroctvo upresňuje, že „jej bolo dané obliecť sa do čistého skvúceho kmentu" (19,8).

Nielen model a kvalita odevu, ale aj samotná skutočnosť, že sa môže obliecť, sú jej dané ako milosť zhora. „Kment" z jemného plátna tu predstavuje „spravodlivé skutky svätých" (19,8), kým u neviestky bol známkou vyzývavého luxusu. Jednoduchosť jej „čistého skvúceho" odevu z jednoduchého plátna kontrastuje s viacfarebným rúchom „purpuru a šarlátu, ozdobeným zlatom, drahokamami a perlami" (18,16) neviestky. Pokora a skromnosť manželky sa stavia do protikladu k pýche a nehanebnosti prostitútky. 

Tento, takmer symetrický protiklad opäť potvrdzuje, do akej miery patria v autorovom myslení obidve ženy do rovnakej kategórie. Ako manželka, tak aj prostitútka sú viazané manželským vzťahom - teda manželskou zmluvou. Dokonca radosť, ktorá prepuká v uliciach a je hlavnou témou svadobných piesní (19,7.9), predstavuje pravý opak smútku a náreku, žiaľu, sĺz a ticha hudobníkov (Zj 18,10.11.16.19.22).

Toto veľké šťastie náhle napĺňa pozemskú scénu: „Blahoslavení sú tí, ktorí sú povolaní na Baránkovu svadobnú hostinu" (19,9). Šťastie je nákazlivé. Treba sa oň deliť. Blahoslavenstvo sa neuspokojuje s oznámením slávnosti, prejavuje sa pozvaním pre všetkých. Len čo Ján počul tieto slová, padol k nohám anjela, „aby sa mu klaňal" (19,10). Prorokova reakcia je prekvapujúca. Je to gesto niekoho, kto stratil rozvahu. Až natoľko je strhnutý silou svojich pocitov. Anjel sa snaží prinútiť ho k tomu, aby sa vrátil na svoje miesto pripomenutím, že je len jeho „spoluslužobník". Iba samotný Boh si zasluhuje uctievanie.

Anjel, aby podporil svoj argument, ospravedlňuje sa tým, že uvádza dôvod, ktorý na prvý pohľad nesúvisí s predmetom rozhovoru: „Svedectvo Ježišovo je totiž duch proroctva" (Zj 19,10). Táto formulácia zaráža ako záhada. Znovu sa s ňou stretávame v závere knihy, kde je začlenená do rovnakej súvislosti. Tam tiež, v dôsledku blahoslavenstva vyrieknutého anjelom, sa prorok necháva uniesť svojimi pocitmi. A tam ho jeho „spoluslužobník" karhá rovnakým spôsobom. Porovnanie obidvoch častí umožňuje dešifrovať zámer podivuhodnej formulácie:



Zjavenie 19,10 Zjavenie 22,8.9

I padol som mu k nohám. Padol som k nohám anjela.
Ale on mi povedal: Ale on mi povedal:
Počúvaj, nie tak! Počuj, nie tak!
Ja som spoluslužobník tvoj a tvojich bratov, Som spoluslužobník tvoj i tvojich bratov a tých,
ktorí majú Ježišovo svedectvo. čo zachovávajú slová tejto knihy.
Bohu sa klaňaj! Bohu sa klaňaj!

Vete, „ktorí majú svedectvo Ježišovo", zodpovedá veta „čo zachovávajú slová tejto knihy". Inými slovami, „svedectvo Ježišovo" znamená „túto knihu", teda knihu Zjavenie. Svedčiť o Ježišovi znamená zvestovať posolstvo knihy Zjavenie, teda oznamovať proroctvá, ktoré sa týkajú konečnej záchrany vesmíru. Výraz „svedectvo Ježišovo" sa musí chápať v zmysle svedectva, ktoré má svoj pôvod v samotnom Ježišovi. „Ježišovo svedectvo" je tu stotožnené s „duchom proroctva", teda s Božou inšpiráciou proroctva. Text to jasne hovorí: „Svedectvo Ježišovo je totiž duch proroctva" (Zj 19,10). V inej časti spája kniha Zjavenie Ježišovo svedectvo s povinnosťou zachovávať Božie prikázania (Zj 12,17).

Zachovávať Božie prikázania, žiť podľa zjavených kritérií, to je v skutočnosti potvrdenie proroctva. „Svedectvo Ježišovo" sa teda musí chápať v zmysle svedectva, ktoré je zamerané na Ježiša. Znamená to svedčiť o Ježišovi. Znakom ducha proroctva, teda pravej Božej inšpirácie, je morálny život a pozornosť venovaná ceste, ktorú vyznačil Boh. Inými slovami, nikto by si nemal robiť nárok na prorockú inšpiráciu bez toho, aby bol tento dôkaz zjavený v jeho živote.

Bez toho, aby sa snažil žiť v zhode s princípmi kráľovstva, ktoré káže. Fanatizmus, náboženské výstrelky často konané v mene tohto prorockého nároku, ktoré opovrhujú etikou a sociálnymi štruktúrami sú vylúčené. Výraz „svedectvo Ježišovo" by sa mal teda chápať v tomto dvojakom zmysle. Nie náhodou kniha Zjavenie vidí v „svedectve Ježišovom a duchu proroctva" základnú črtu „ostatku Božieho potomstva" (Zj 12,17). Posledných svedkov očakávajúcich Kristov príchod necharakterizuje len ich vernosť, ktorá prežila všetky blúdenia a zabudnutia, ale tiež zázrak prorockého slova, ktoré im je dané a osvetľuje ich cestu v posledných okamihoch dejín.



Víťazstvo zhora

Nasledujúce videnie prekvapuje Jána, ktorý sa klania (Zj 19,10). Ján sa pozrie za anjela a vidí „otvorené nebo" (Zj 19,11). Až do tejto chvíle zaznievali z neba len hlasy alebo anjeli. Pohľad do tohto priestoru mu bol vždy obmedzený. Občas dalo Jánovi videnie nahliadnuť do „otvorených dverí" (Zj 11,1) alebo otvoreného chrámu (Zj 11,9; 15,5). Je to prvý raz, čo hľadí do úplne „otvoreného neba". Teraz je videnie úplnejšie a štedrejšie - jeho pohľad sa stráca v nekonečne nebeského kráľovstva. Vtom sa na obzore objavuje biely kôň, ktorý nás zavedie na posledné Božie bojové pole. Jednotlivé víťazstvá zhora sa zhodujú s poradím tém siedmich pečatí z úvodu knihy:



Pečate Víťazstvá

1. biely kôň, koruna, víťazstvo (6,2) 1. biely kôň, diadémy, víťazstvo (19,11-13)
2. kôň farby krvi, vojna, meč (6,3.4) 2. armády, preliata krv, vojna, meč
(19,14-16.19-21a)
3. duchovný hlad (6,5.6) 3. kanibalská sýtosť (19,17.18; pozri v. 21b)
4. smrť, príbytok mŕtvych (6,7.8) 4. priepasť (20,1-3)
5. duše, obetované pre Božie slovo 5. duše popravené sťatím pre Božie slovo
v očakávaní smrti (6,9-11) vstávajú z mŕtvych (20,4-6)
6. Harmagedonská bitka (6,12-17) 6. bitka „Góga a Magóga" (20,7-10)
7. prázdne nebo, ticho, Boží príchod (8,1) 7. prázdne nebo (20,11-15)



Biely kôň

Už od začiatku tohto videnia sme upozorňovaní na vzťah medzi dejinami zobrazenými pečaťami a dianím, ktoré sa začína vystúpením bieleho koňa. V pečatiach predstavoval biely kôň víťazné ťaženie cirkvi pri jej „dobývaní" sveta (Zj 6,2) v prvej etape dejín cirkvi. Teraz symbolizuje víťazné dobytie vesmíru nebeskými vojskami a nadvládu nad celými dejinami. Posledný biely kôň sa teda predstavuje ako ten, ktorý nadviaže na prerušené dielo prvého bieleho koňa a napraví ho. Vo videní pečatí sa niesol na bielom koni jazdec s mierumilovnými úmyslami - svoje zbrane nepoužil. Tu sa na bielom koni nesie nemilosrdný bojovník, ktorý používa svoj meč proti národom a prelieva krv (Zj 19,13.15).

Prvý jazdec bol korunovaný len vavrínom (Zj 6,2), kým tento má „na hlave mnoho diadémov" (Zj 19,12). Rozdiel je významný. Vavrín sa udeľoval za víťazstvo v športovej súťaži, koruna vyjadruje trvalosť kráľovstva. Prvý jazdec bol opísaný len zhruba. Bol to len tieň bez mena. Na tomto jazdcovi môžeme rozoznať jeho črty. Hlava a vlasy (Zj 19,12), ústa (Zj 19,15), bok a odev (Zj 19,16) sú dobre viditeľné. Jeho totožnosť je jasne zjavená. Dostáva štyri mená, ktorých stupňovanie prechádza striedavo od vyjadrenia blízkosti Boha, ktorý sa vteľuje, až k vyjadreniu jeho vzdialenosti a veľkosti. Prvé meno, „Verný a Pravdivý", hovorí o istej a ustavičnej Božej prítomnosti blízko nás, jeho príchod je istý.

Druhé meno, „ktoré nepozná nik, iba on", hovorí o nekonečne vyvýšenom, neviditeľnom a nás presahujúcom Bohu, jeho príchod prekvapí. Tretie meno, „Slovo Božie", hovorí o Bohu, ktorý sa zjavuje, dáva sa poznať mužom a ženám svojím slovom a činmi. Je to osobný Boh, ktorý zasahuje do nášho života a dejín. Štvrté meno, „Kráľ kráľov a Pán pánov", hovorí o zvrchovanej suverenite Boha, kráľa vesmíru. Je to meno, ktoré opisuje najmä Baránka, Ježiša Krista (Zj 17,14).

Tým je daná do vzájomného napätia Božia transcendentnosť a imanentnosť. Boh je zároveň vzdialený aj blízky (Jer 23,33). Vtelenie a Božia blízka prítomnosť idú ruka v ruke s Božou suverenitou, jeho spravodlivosťou a veľkosťou. Ježiš hovoril o rovnakom princípe, keď sa modlil „Otče náš" (Bože blízky), „ktorý si na nebesiach" (Bože vzdialený). Iba jasné vedomie napätia je zárukou správneho uctievania Boha a bohoslužby. Nie náhodou prichádza táto úvaha na myseľ práve v okamihu, keď je Ján na kolenách a klania sa Bohu (Zj 19,10) a keď posolstvo knihy Zjavenie dosahuje vrchol - príchod Ježiša Krista ako Kráľa kráľov na túto zem.



Následky Harmagedonu

Vo videní slávneho príchodu Kráľa kráľov sa prorokov pohľad obracia späť a zameriava sa na jeho súvislosti. Ešte čerstvá krv na odeve jazdca (Zj 19,13) ukazuje, že práve použil meč. Táto udalosť pripomína druhú pečať. Preliata krv utláčateľov je spravodlivou odplatou za krv, ktorú sami preliali (Zj 6,3.4). Vojna je odpoveďou na vojnu, meč na meč. „Zhromaždené vojská kráľov zeme" proti nebeskému jazdcovi (Zj 19,19) pripomínajú „zhromaždených kráľov" na vrchu Megidon, spojených proti Bohu (Zj 16,16). „Veľká Božia hostina" (Zj 19,17) zodpovedá „boju vo veľký deň vševládneho Boha" (Zj 16,14).

Tieto témy sú spoločné s udalosťami šiestej rany a naznačujú, že ide o harmagedonský boj. Priebeh boja nie je ani tu opísaný. Prorok sa uspokojuje s tým, že vykresľuje, ako sa všetko nakoniec skončí - úplným Božím víťazstvom nad jeho nepriateľmi. Po šelme a falošnom prorokovi sú teraz porazení ostatní nepriatelia. Kapitoly 17 a 18 nás už oboznámili s porážkou babylonských armád, s pádom Babylona a veľkým nárekom, ktorý nasledoval s tým, ako ho samotní králi zeme uvrhli do ohňa a ako to ľutovali a oplakávali ho.

Rozprávanie tu bolo prerušené bez toho, aby sme presne vedeli, čo sa prihodilo „kráľom zeme", ktorí prežili. Anjel tu nadväzuje na opis dejín harmagedonskej bitky. Pripomína, že moc Babylona a jeho spojenec, falošný prorok sú uvrhnutí do ohňa (Zj 19,20; pozri 17,16; Dan 7,11). V predchádzajúcom rozprávaní nebola zmienka o falošnom prorokovi (Zj 17,16), lebo jeho osud stál a padal s osudom Babylona.

Teraz chápeme, že obidve mocnosti už boli spoločne postihnuté rovnakým trestom. Čo sa týka ďalších, „kráľov zeme", teda politických síl, sú „pobití mečom, ktorý vychádzal z úst sediaceho na koni" (Zj 19,21). Tento trest sa líši od trestu, ktorý dopadá na šelmu. Na rozdiel od šeliem (šelmy z mora a šelmy zo zeme alebo falošného proroka), ktoré sú vrhnuté do ohnivého jazera, „králi zeme" sú pobití mečom. S každou mocnosťou sa bojuje jej vlastnou zbraňou. Náboženské mocnosti sú zničené vesmírnou mocou Boha sudcu. Politické mocnosti premáha vojenská moc Božích armád. Zbraň, ktorá zasadzuje osudovú ranu, nie je nič iné než slovo prichádzajúceho Boha. Tak ako všetko začal svojím slovom pri stvorení (1 Moj 1,3; Ján 1,1-3), svojím slovom opäť ukončuje dejiny tohto sveta. Božie slovo môže byť práve tak stvoriteľské, ako ničivé.

„Nebesá boli oddávna, aj zem, ktorá na slovo Božie povstala... Terajšie nebo i zem to isté slovo zachováva ohňu" (2 Pet 3,5.7). V hebrejčine znamená slovo, o ktorom sa tu hovorí, omnoho viac než len zoskupenie artikulovaných zvukov. Slovo, v hebrejčine dabar, znamená tiež dejiny, príbeh, udalosť. Vyjadruje skutočný, historický a konkrétny život nejakej osoby. Podľa epištoly Židom „Boh prehovoril k nám v svojom Synovi" (Žid 1,1). Ježišov návrat, skutočný Boží príchod, to je najvýznamnejšie Božie slovo. Preto ho človek nemôže zniesť (Iz 33,20; pozri 1 Tim 6,16). Buď zomrie, alebo sa zmení. Boží príchod teda znamená pre jedných premenu ich prirodzenosti (1 Kor 15,51.52) a pre druhých smrť.



Hostina ľudožrútov

Pre „kráľov zeme" znamená Boží príchod ich násilnú smrť. Prvý raz je Boh priamym pôvodcom ich trestu. Skutočne, na scéne nie je okrem neho nikto. Až do tejto chvíle bol súd vykonávaný pozemskými prostriedkami, podľa pozemských zákonitostí. Poslednú ranu súdu však dáva priamo Boh. Sú zabití. A to, čo zostalo z ich tiel, odnesie vietor do všetkých kútov sveta: „A všetky vtáky sa nasýtili z ich tiel" (Zj 19,21). Babylon skončil rovnakým spôsobom. Desať rohov a šelma roztrhajú jeho telo (Zj 17,16).

Teraz je rad na nich. Ale pretože už na zemi nezostal nikto, sýtia sa nimi nebeské vtáky. Tento opis je inšpirovaný jedným z Ezechielových videní, no s niekoľkými odlišnosťami. Kým hebrejský prorok zhromažďuje vtáky a všetky poľné zvieratá, v Jánovom videní poľné zvieratá nie sú, zostávajú len vtáky. Zatiaľ čo Ezechiel obmedzuje toto krviprelievanie na princov, hrdinov, kone a bojovníkov (Ez 39,17-20), videnie z knihy Zjavenie presahuje oblasť opisovanú Ezechielom a nadobúda vesmírnu dimenziu. K Ezechielovmu výpočtu pridáva „telá všetkých slobodných i otrokov, malých i veľkých" (Zj 19,28). Spojenie protikladov vyjadruje totálny charakter tejto skazy.

Táto hostina ľudožrútov - kráľov zeme - je ironicky protikladom duchovného hladu, ktorým trpel ľud v tretej pečati (Zj 6,5.6). Zároveň však tvorí protiklad k Baránkovej svadobnej hostine. Symetrický vzťah medzi obidvoma hostinami znovu pripomína dve tváre Božej záchrany. Na svadobnej hostine Baránka hodujú hostia v radosti a istote večného života. Účastníci harmagedonskej hostiny sú stravovaní zármutkom absolútnej beznádeje. Nezostane z nich vôbec nič, dokonca ani kosti. Už nemajú ani právo na pohreb. Dravé vtáky všetko požrali. Týmto morbídnym a pochmúrnym obrazom sa končí toto videnie. Nebolo možné lepšie vystihnúť beznádejný charakter ich konca. Úplne zmiznú. Zem je celkom prázdna.



Diabol a ničota

A práve v tejto pustej a prázdnej krajine je Boží nepriateľ súdený a uväznený. Tak, ako v Zjavení 12,9, aj tu je nazvaný „drakom, starým hadom, ktorým je Diabol, Satan" (Zj 20,2). Z troch mocností spojených proti Bohu v harmagedonskej bitke (Zj 16,13) zostal drak jediný, kto unikol. Obidve ostatné mocnosti, šelma z mora a šelma zo zeme (falošný prorok), už boli zničené a spolu s nimi aj králi zeme, ktorí prežili do času konca. „Kľúč od priepasti", predtým zverený hviezde, ktorá spadla z neba, vládcovi zeme (Zj 9,1), je teraz v rukách Božieho anjela (Zj 20,1). Situácia pripomína stav pred stvorením.

Grécky výraz vyjadruje rovnaké hebrejské slovo tehom (priepasť) z 1. knihy Mojžišovej. Tam je uvrhnutý diabol. Zem je prázdna. Absencia Boha a života tvorí jeho prostredie. Diabol je odsúdený na vyhnanstvo do púšte prázdnoty a ničoty, tak ako bol kedysi had odsúdený do prachu (1 Moj 3,14). Už tu nie je nikto, koho by mohol zvádzať. Na myseľ prichádza rozprávanie z 1. knihy Mojžišovej. Pokušenie, ktoré rozpútalo ľudskú tragédiu, už nie je možné. Zlo je takto neutralizované.

Naučenie o nádeji bolo už vyjadrené v symbolike obradov kippúr. Kozol Azazel, ktorý predstavoval satana v celej jeho ničivej sile, bol tiež odsúdený, aby ho vyhnali do púšte (3 Moj 16,20-22). Bola to súčasť procesu Božej záchrany. Ceremoniál kippúr, zároveň s uzmierením „všetkých hriechov ľudu" a očistením svätyne, ktoré predstavovalo vesmírne Božie odpustenie, zvestoval uväznenie inšpirátora zla. V proroctve o Božom súde na konci čias Daniel, ktorý videl ceremóniu kippúr (Dan 8), musel tiež vidieť túto druhú stranu spasenia, teda vyhnanie Azazela, diabla do púšte. Kniha Zjavenie podáva toto diablovo vyhnanie ako reálnu udalosť v čase. Ide o tisíc rokov.

V kontexte knihy Zjavenie má toto obdobie vyjadrené formou zaokrúhlenej číslice symbolickú hodnotu. „Tisíce", ktoré tvoria počet stoštyridsaťštyritisíc, označujú množstvo. V hebrejskej tradícii číslo tisíc často symbolizuje myšlienku početnosti. Táto symbolika je použitá najmä vo vzťahu k času. „Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než inde tisíc" (Ž 84,11), alebo „Veď tisíc rokov je v tvojich očiach ako včerajšok, čo sa pominul" (Ž 90,4). Takisto vyhlásenie Kazateľa, „keby žil aj dvakrát tisíc rokov..." (Kaz 6,6), je len obrazným vyjadrením úvahy - „keby niekto... žil mnoho rokov, takže by dosiahol vysoký vek..." (Kaz 6,3).

Ak vezmeme do úvahy toto biblické pozadie, máme dostatočný dôvod domnievať sa, že kniha Zjavenie chápe „tisíc" v symbolickom zmysle „mnoho rokov". Je tiež významné, že na konci verša je tisíc rokov v protiklade s „krátkym časom" (Zj 20,3). Prorok Izaiáš dostáva podobné videnie. V časti svojho proroctva, o ktorom komentátori hovoria ako o „malej knihe Zjavenie" (Iz 24; 25), aj on opisuje pustý stav „zeme" - kľúčové slovo textu - ktorú stotožňuje s tóhú (prázdnotou) charakterizujúcou zem pred stvorením (Iz 24,10; pozri 1 Moj 1,2). Aj tam prorok oznamuje Boží trest, ktorý sa týka satana a jeho pomocníkov: „V ten deň Hospodin potresce voje nebeské na výsostiach a zemských kráľov na zemi" (Iz 24,21). Aj tam ide o uväznených počas obdobia, ktoré prorok definuje ako „mnoho dní" (Iz 24,22), čo objasňuje ešte raz zmysel tisíc rokov v knihe Zjavenie.

Jediné naučenie, ktoré by sme si mali vziať je, že kniha Zjavenie nás v symbolickom jazyku, ktorý je jej vlastný informuje, že zlo už nebude mať moc nad ľuďmi. Symbolický význam tisíc rokov však nevylučuje reálnosť tohto obdobia. „Tisíc rokov" je tiež dĺžka veku prvej generácie ľudí pred potopou (Adam - 930 rokov, Jared - 962, Matuzalem - 969, Noe - 950 atď.). Odvolanie sa na „tisíc rokov" znamená návrat k stavu pred potopou, do doby záhrady Eden.

V knihe proroka Izaiáša opäť nachádzame rovnaký výraz, v ktorom nádej „nového neba" a „novej zeme" (Iz 65,17) je poeticky vyjadrená nostalgickou pripomienkou zlatého veku pred potopou, keď zomrieť v sto rokoch znamenalo zomrieť mladý (Iz 65,20), a keď sa ľudia dožívali takého veku ako stromy (Iz 65,22). Zámer knihy Zjavenie je teda totožný so zámerom Izaiáša - dať nám pochopiť, že opäť nájdeme šťastie a životnú vitalitu z počiatku ľudských dejín. Tisíc rokov v skutočnosti predstavuje prvé kroky spasených ľudí vo večnosti.



Živí a mŕtvi

Zo spustošenej priepasti nás videnie prenáša na nebeskú scénu pulzujúcu životom. Je prekvapujúce, že bytosti, ktoré prorok vidí v nebi, sú ľudia. Vidíme tam najprv tých, o ktorých to ľudia predpokladali najmenej - ponížených a utláčaných, tých, „čo boli sťatí pre svedectvo Ježišovo a pre Božie slovo" (Zj 20,4), ktorých krik sa ozýval vo videní piatej pečate (Zj 6,9). No nielen ich, ale aj mučeníkov a hrdinov, a všetkých tých, ktorí zostali verní a odmietli kompromitovať svoju identitu (Zj 20,4), skrátka spravodlivých všetkých dôb. Anjel vysvetľuje túto záhadu rukolapne: „To je prvé vzkriesenie. Blahoslavený a svätý, kto má podiel na prvom vzkriesení" (Zj 20,6).

Myšlienka o vzkriesení v súvislosti s príchodom Spasiteľa tu nie je nová. Kniha Daniel uvádza podobnú skutočnosť: „Mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa prebudia" (Dan 12,2). Táto úžasná udalosť je teda prisudzovaná príchodu Michaela. Posledná kapitola Daniela dáva svojím úvodom aj záverom významnú odpoveď na túto zvláštnu tému. Anjelovi - bojovníkovi Michaelovi, ktorý povstáva (v hebrejčine amad) ako hrdina - víťaz (Dan 12,1), zodpovedá povstanie (amad) „na konci dní" (Dan 12,13). Kniha Zjavenie takisto spája vzkriesenie spravodlivých s víťazstvom bojovníka na bielom koni.

Apoštol Pavel hovorí o rovnakej viere. „My, čo zostaneme nažive až do Pánovho príchodu, nepredídeme tých, čo zosnuli. Lebo vo chvíli, keď zaznie povel, hlas archanjela a Božia trúba, sám Pán zostúpi z neba a prví vstanú tí, čo umreli v Kristu; potom my, ktorí budeme nažive, spolu s nimi budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi a tak navždy budeme s Pánom" (1 Tes 4,15-17).

Vzkriesenie je jediným riešením, ktoré uvádza Biblia, a najmä v knihe Zjavenie, ktoré vysvetľuje neobyčajnú prítomnosť týchto mŕtvych, radujúcich sa zo života v nebi. Žiadna stopa po myšlienke nesmrteľnosti duše, ktorá už od gréckej filozofie zamorila židovské aj kresťanské náboženstvá. Slovo „duša", ktoré je tu použité (Zj 20,4), sa musí chápať v hebrejskom zmysle - označuje celú živú bytosť. Hebrejské slovo nefeš, v prekladoch slovom „duša", zahŕňa v skutočnosti všetky funkcie ľudskej bytosti, ako duchovné, myšlienkové a emocionálne, tak aj fyzické a fyziologické. Nefeš (duša) môže mať hlad (Ž 107,9; 5 Moj 12,20) alebo smäd (Ž 143,6), môže byť uspokojená (Jer 31,14), dobre jesť (Iz 55,2). Ale nefeš môže tiež milovať (1 Moj 34,3; Pies 1,7), byť dojatá (Ž 31,10), kričať (Ž 119,10), poznať (Ž 139,14), byť múdra (Prísl 3,22), uctievať a chváliť Boha (Ž 103,1; 146,1).

V Biblii je ľudská bytosť chápaná v celistvosti. Ak telesný život prestane existovať, zaniká zároveň aj duchovný život (Kaz 9,5). Smrť je úplná, ako aj život. V poňatí Biblie predpokladá život zmysly a telo rovnako, ako emócie a myšlienky. Spasení v raji sú naozaj živí. Ako sa to stalo? Akým spôsobom prešli zo smrti do života? Anjel nezachádza do detailov. Ako vždy, zaujíma ho len konečný výsledok.

Tak je to so všetkými zázrakmi opisovanými v Biblii od stvorenia k prechodu cez Červené more, až k Ježišovmu vzkrieseniu. Inšpirovanému autorovi stačí svedectvo o tejto udalosti bez toho, aby tento mechanizmus vedecky vysvetľoval. Dôležité je, že sú tu. Prítomnosť nepotrebuje dôkazy alebo vysvetlenie. Dôkazom je samotná skutočnosť. Boh, stvorenie, ľudská bytosť v Biblii vystupujú ako neoddiskutovateľné reality. Živá bytosť alebo udalosť, ktorá sa odohráva, nepotrebuje byť dokazovaná, aby mohla byť uznaná. Je tu, a to ju dokazuje.

A tak prorok hľadí na vzkriesených v činnosti: „Videl som tróny: Na ne sa posadili tí, ktorým bola daná moc súdiť" (Zj 20,4). Z obetí sa stali sudcovia svojich sudcov. Úlohy sú obrátené, aby sa naplnila spravodlivosť. Ako sudcovia sú povolaní, spoločne s Bohom, niesť  odpovednosť za rozsudok, ktorý rozhoduje o živote alebo smrti všetkých mužov a žien. Napriek tomu, že rozsudok už bol vynesený. To, že mali podiel na prvom vzkriesení ukazuje, že súd je už naplnenou skutočnosťou.

Pri príchode Ježiša Krista sú spravodliví a bezbožní rozdelení. Kniha Daniel tomu dobre rozumie, preto umiestňuje Boží súd v čase, na koniec obdobia 2300 večerov a rán, teda začínajúc rokom 1844. Podobne líčenie harmagedonskej bitky, v ktorej sa spojili Boží nepriatelia jednoznačne predpokladá, že obidva tábory sú už odteraz určené. V každom prípade, súd patrí len Bohu, Stvoriteľovi, ktorý jediný je schopný jasnozrivosťou svojho ducha „skúmať srdcia i ľadviny" (Ž 7,10; Zj 2,23). Boh je tiež jediný, kto môže správne vyvážiť milosť a spravodlivosť a vďaka obeti Ježiša Krista je jediný, kto môže odpustiť. A nakoniec,

Boh je jediný, kto je úplne čistý, svätý a v dôsledku toho je len on sám schopný rozlíšiť medzi dobrom a zlom a jediný, kto má právo vyniesť súd (Ján 8,7). Boh súhlasí, aby títo muži a ženy preskúmali, či konal spravodlivo. Dáva im k dispozícii všetky vyšetrovacie spisy a všetky svoje archívy - „otvorili sa knihy" (Zj 20,12).

Dáva im všetku svoju moc - „kraľujú s ním" (Zj 20,4.6). Boh chce, aby boli úplne informovaní. Ba čo viac, chce, aby rozumeli. Zdieľa s nimi, okrem svojho kráľovstva a svojej moci, aj svoju svätosť. To vyjadruje text, v ktorom ich stotožňuje s kňazmi „Boha a Krista" (Zj 20,6). Táto súvislosť vyplýva najmä z 3. knihy Mojžišovej, ktorá hovorí o funkciách kňaza a kde sa hebrejský termín gódeš (svätosť) nachádza viac ako stopäťdesiatkrát. Rovnako aj kľúčová veta - „buďte svätí, lebo ja som svätý", v ktorej je ústrednou myšlienkou. Nakoniec je významné, že v blahoslavenstve, ktoré uvádza toto zasľúbenie, je prídavné meno „šťastný" spojené s prídavným menom „svätý" (Zj 20,6).

Označením vzkriesených za „kňazov", ich kniha Zjavenie uvádza do najintímnejšieho a najprivilegovanejšieho vzťahu s Bohom. Svätosť (gó-deš) tvorí základnú Božiu vlastnosť. Svojou svätosťou im Boh dáva svoj charakter. Znamená to, že vzkriesení sa podieľajú na Božej čistote - svätosti - ktorá ich robí schopnými vidieť zlo ako zlo a v dôsledku toho súdiť. Boh sa však neuspokojuje s ich vybavením pracovnými nástrojmi - informáciami, inteligenciou, svätosťou. Dáva im tiež potrebný čas - tisíc rokov - to je zvrchované svedectvo o tom, že ich rešpektuje a uznáva závažnosť ich práce. Božia láska ide až tak ďaleko. Nielen ľudia sú ľuďmi súdení, ale samotný Boh sa nimi necháva súdiť. Ba dáva im k tomu aj moc a prostriedky.



Góg a Magóg

Boh až natoľko rešpektuje vykúpených, že čaká tisíc rokov, kým vykoná trest, ktorý prinesie definitívnu smrť. Táto udalosť sa mala stať v okamihu príchodu Ježiša Krista, pretože Boh má v rukách už všetky údaje. Vyšetrovanie prebehlo a rozsudok bol vynesený. Ale Boh sa chce najprv poradiť s ľuďmi. Pre neho je dôležité, aby všetkému porozumeli skôr, ako navždy uzavrie stránku ich dejín. A dokonca aj tu sa Boh zdržiava. Oheň zostupuje z neba ako reakcia na dianie na zemi. Na konci tisíc rokov boli vzkriesení aj ostatní mŕtvi. Prorok ich vidí vo veľkom množstve, „ako morský piesok" a všade, „na štyroch stranách zeme" (Zj 20,8). A tu znovu prichádza na scénu diabol. Návrat ľudí mu umožňuje vrátiť sa k svojej úlohe zvodcu:

„Satan bude uvoľnený zo svojho väzenia" (Zj 20,7). Jeho zámery sú jasné - „aby ich zhromaždil do boja" (Zj 20,8). Tento scenár pripomína Harmagedon. Aj tu sa hovorí o veľkom zhromaždení v súvislosti s ozbrojeným konfliktom a nepriateľské armády sú tiež uvrhnuté do ohnivého jazera (Zj 19,20; pozri 20,10.13.14). Nakoniec, aj tu je miesto bitky pomenované hebrejským menom - „Góg a Magóg" - ktoré je zviazané s dejinami Izraela (Ez 38,2). Kým však v harmagedonskej bitke stál Izrael proti svojmu tradičnému nepriateľovi - Babylonu - v bitke Góga a Magóga sa zhromažďujú nedefinované nepriateľské armády, ktorých jedinou bezdôvodnou motiváciou je zničiť kráľovstvo pokoja (Ez 38,11).

Pri harmagedonskej bitke smerovali babylonské armády proti príchodu Spasiteľa,  richádzajúceho od východu (Zj 16,14.15), ktorého stratégiou bolo len vysušiť Eufrat. Nepriateľ bol ešte ďaleko od Jeruzalema. Pri bitke Góga a Magóga naopak armády draka obliehajú „tábor svätých" a útočia na „milované mesto" (Zj 20,9). Harmagedon sa týka „kráľov zeme" pod trojitým vedením šelmy, falošného proroka a draka. Útok Góga a Magóga strháva „všetky národy na štyroch stranách zeme" (Zj 20,8) pod jediné vedenie draka.

Hebrejské slovo Harmagedon bolo menom miesta boja (Zj 16,16) a pripomínalo týmto spojením zármutok kráľov zeme, ktorí prežili Babylon. Hebrejské slovo Góg a Magóg sa vzťahuje na národy „na štyroch stranách zeme", ktorých „je toľko ako morského piesku" (Zj 20,8). Pod menom Góg a Magóg sú predstavené národy ako veľké zástupy. Je to nakoniec dominantná téma rozprávania o Gógovi a Magógovi v Ezechielovom videní. Táto charakteristika dáva miestu boja dokonca meno: „Budú ho volať: Údolie Gógovho davu" (Ez 39,11).

V symbolickom jazyku knihy Zjavenie „Góg a Magóg" označuje množstvo národov, gójjím, teda podľa židovskej tradičnej terminológie všetkých tých, ktorí nemajú zmluvu s Bohom Izraela.


Smrť smrti

Videnie „veľkého bieleho trónu" (Zj 20,11), ktoré uzatvára tento cyklus, je ozvenou „bieleho koňa", ktorý ho uvádza. Bojovníkovo víťazstvo vedie na trón. Pri jeho pohľade mizne „zem a nebo" a táto podivná prázdnota pripomína „ticho" zo siedmej pečate (Zj 8,1). Mimochodom, všimnime si výraz - „zem a nebo" - ktorý porušuje tradičné používanie „nebo a zem", obyčajne používané v súvislosti so stvorením (1 Moj 1,1). Znamená to, že ľuďom známy vesmír, všetko čo je nám dôverne blízke zmizne. Zachránení z Harmagedonu, ktorí počas tisíc rokov skúmali knihy sa môžu presvedčiť, nakoľko mal Boh pravdu - „mŕtvi boli súdení podľa svojich skutkov" (Zj 20,13).

Smrť, ktorá zasahuje, bude teda absolútna smrť, z ktorej sa už nikdy nikto nevráti. Bude to posledná „druhá smrť". Je to zároveň smrť smrti. Prorok to podáva v silnom poetickom obraze, zosobnením tohto veľkého nepriateľa ľudí: „Smrť a podsvetie boli zvrhnuté do ohnivého jazera" (Zj 20,14). Rozpoznávame tu dôrazy proroka Ozeáša, ktoré neskôr rozochvievali aj apoštola Pavla: „Ó, smrť, kde je tvoja morová skaza? Podsvetie, kde sú tvoje muky" (Oz 13,14; pozri 1 Kor 15,55)? Totálny a definitívny charakter tohto posledného Božieho súdu sa nachádza v opise Góga a Magóga, ale tiež v knihe proroka Ezechiela. Podľa tohto videnia, na rozdiel od Harmagedonu, z tlúp Góga a Magóga nezostane nik, a preto nemá kto smútiť - „dom Izraela ich bude pochovávať" (Ez 39,12). Na konci tejto bitky už zostane len Izrael, všetci z Božieho ľudu, ktorí tvoria Boží tábor. Pretože, a to je potrebné pripomenúť, Izrael označuje v knihe Zjavenie viac ako len odkaz na etnickú  kupinu.

Podľa vyššie uvedenej definície Izrael sú tí, „čo sa neklaňali šelme ani jej obrazu a neprijali znak na svoje čelo a na ruku" (Zj 20,4). V knihe Zjavenie je teda Izrael chápaný v symbolickom a duchovnom zmysle a označuje všetkých zachránených, ktorí prežijú ľudské dejiny. Na nich prorok sústredí všetku svoju pozornosť. Ako prorok Ezechiel hneď po videní smrti Góga a Magóga, aj prorok knihy Zjavenie vidí zostupovať z neba nový Jeruzalem, krásny, žiariaci a plný života (Zj 21 a 22,5).



Súhrn udalostí pred, počas a po tisícročí

Udalosti pred začiatkom tisícročia:

• Príchod Ježiša Krista.
• Zem je spustošená.
• Bezbožní sú mŕtvi.
• Spravodliví mŕtvi sú vzkriesení.
• Žijúci svätí sú vzatí do nebies.
• Satan je poviazaný, zajatý v dôsledku Armagedonskej bitky.

Udalosti počas tisícročia:
• Zem je spustošená.
• Bezbožní sú mŕtvi.
• Satan je poviazaný.
• V nebi prebieha súd, svedectvo o Božej spravodlivosti.

Udalosti na konci tisícročia:
• Bezbožní sú vzkriesení.
• Satan je rozviazaný.
• Z neba zostupuje sväté mesto.
• Satan opäť zvádza národy do boja proti Bohu a Novému Jeruzalemu.
• Boží súd - vyhlásenie rozsudku.
• Boží súd - vykonanie rozsudku, smrť v ohnivom jazere.




















 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one